Keď si na Štedrý večer sadám k stolu, myslievam na kamarátku Sahru.
Vyrástla v Afganistane vo vzdelanej a kultivovanej rodine. Mala sedemnásť, keď rodinná rada zasadla a uzniesla sa, že ak chce dievča tak silou mocou študovať, malo by odísť k príbuzným do Nemecka. A tak si teda Sahraa zbalila do jedného kufra všetko, čo jej malo pomôcť prežiť niekoľko rokov ďaleko od domova a vybrala sa na cestu. Sama. Zhodou okolností to bola Bratislava, kam priletelo jej lietadlo a kde ju mal na letisku vyzdvihnúť príbuzný s vybavenými dokladmi a pokračovať s ňou na Západ.
Lenže na letisku v Bratislave ju nikto nečakal. Bol decembrový večer, pár dní pred Vianocami, vonku zima a tma, ostatní cestujúci už zmizli. Pred budovou letiska zostalo stáť sedemnásťročné dievča so šatkou na hlave s kufrom plným kníh. Okolo nej pustá neznáma krajina uprostred adventu. Desivá a nebezpečná.
Chuť šalátu
„Stalo sa niečo?“ ozval sa za Sahrou hlas. Otočila sa a očami plnými sĺz pozrela, kto ju to oslovil. Stála pred ňou dievčina, s ktorou prehodili zopár slov v lietadle. Karolína. Slovenka. Vracala sa domov. Čakali ju rodičia a doma uvarená štedrovečerná večera, pretože sa chystala znovu odcestovať a na Vianoce už plánovala byť zase preč. A tak jej mama s otcom pripravili Vianoce skôr.
K tomu predčasne prestretému štedrovečernému stolu zasadla s nimi aj Sahraa. Keby ju vtedy nechali stáť na letisku, všetko by bolo inak. Ale oni ju pozvali, otvorili dvere, zavolali k stolu. Nie je v tom jedle bravčové? spýtala sa vtedy. Nie, je to pôstne jedlo. Oslavujeme narodenie Ježiša Krista. Teda nie dnes. Ale ako keby dnes.
