Rok 2010 nebol úplne nepodobný roku, ktorý práve žijeme. Čudná koalícia na čele so Smerom si vyrábala jeden malér za druhým - mýto, emisie, nástenka a mnohé iné - a dostala pomerne očakávanú facku.
Prispelo k nej aj to, že Robert Fico ako rodený politický stratég pochoval oboch svojich poslušných koaličných partnerov, a privodil si tým po roku 2002 druhú prehru vo voľbách.
SDKÚ ako jediná z veľkých strán dokázala vymeniť - aspoň volebného - lídra a Iveta Radičová zostavovala vládu bez komunistov, aj keď tiež dosť čudnú.
Rok 2010: Vojnu medzi Ficom a Dzurindom vyhrala Radičová Čítajte Z toho vyplynulo pomerne naivné očakávanie, že nová koalícia rozbehne podobne razantné reformy ako druhá Dzurindova vláda, prípadne aspoň na dovŕšenie Ficovej porážky zruší absurdnosti, s ktorými za predchádzajúce roky prišiel, a - nič.
Ani len na obnovu Zajacovej dvadsaťkoruny u lekára sa nezmohla, aby národu naznačila, že časy, keď mu politici klamali, že niečo na svete je zadarmo, sa už naozaj skončili. Zo samého sociálneho cítenia nesiahla ani na smiešnu vianočnú lízanku pre dôchodcov.
Zanedbala aj také základné veci, ako nespochybniteľne zvoliť generálneho prokurátora. Priniesla do politiky aj toľko žiadané nové tváre - ktoré by sme radšej nikdy nevideli.
Rok 2010: Prekážali mu susedia. Zastrelil ich Čítajte Napriek tomu, že sa bála a koktala ako Juraj VI. v Kráľovej reči a od začiatku si zarábala na problémy, boli sme radi, že ju máme.
Spolu s najväčším úspechom slovenského hokeja na olympiáde vo Vancouveri, oproti ktorému pôsobí zlato z Göteborgu ako panvica z teleshopingu, zlacnením bytov a hypoték, za ktoré vďačíme kríze, to bol rok, ktorý zatiaľ márne čaká na lepšieho nástupcu.
A potom, že sa nevieme tešiť z maličkostí.
