Ešte začiatkom leta 2010 som mal pred sebou vidinu niekoľkých týždňov bohapustého ničnerobenia. Ako študent žurnalistiky som sa chystal na redakčnú prax, po ktorej som predpokladal návrat k oddychu, a potom aj do pohodového akademického života. Nestalo sa.
Prax v denníku Pravda sa predĺžila na trvalé zamestnanie a ja som si vôbec neuvedomil moment, v ktorom som dianím v spoločnosti začal žiť. A dialo sa fakt veľa.
Dodnes mám pred očami, ako presne vyzerali Shootyho bilbordy pri ceste domov, na ktorých sa vynímal červený Robert Fico s nápisom „Istota ťažkých časov“.
Rok 2010: Vojnu medzi Ficom a Dzurindom vyhrala Radičová Čítajte O niečo ďalej im konkurovali bilbordy SNS s potetovaným Rómom a nápisom „Aby sme nekŕmili tých, ktorí nechcú pracovať“...
Napriek priepastnému rozdielu medzi videním sveta oboch strán som nedával veľkú nádej tomu, že voľby prinesú zásadnejšiu zmenu.
Dva dni pred voľbami sa však ozval hlas podobný hlasu a motyka vystrelila. Prišla vláda, v ktorej zrazu nebol žiadny komunista, medzi koaličnými poslancami žiadny bývalý eštebák, krajina dostala prvú premiérku a k slovu sa prvýkrát výraznejšie dostali aj liberáli.
Rok 2010: Prekážali mu susedia. Zastrelil ich Čítajte Že to nebolo ľahké, sme si uvedomovali každý deň. Narýchlo zvolané tlačovky o odchode Igora Matoviča z SaS, referendum, kauza Hayekovci, nezhody pri voľbe generálneho prokurátora.
To všetko sa dialo rýchlo a zväčša aj priamo pred televíznymi kamerami a našimi diktafónmi.
Napriek ich zrejme aj občasnej dotieravosti sa však nepoužívali pojmy ako hyena, novinár-idiot či prostitútka. V tom čase mi to pripadalo normálne a samozrejmé. Až neskôr som si uvedomil, aké to bolo vzácne.
