Anglicko nemá národnú hymnu („Boh ochraňuj kráľovnú“ je hymna Spojeného kráľovstva), ale neoficiálne sa často používa pieseň Jeruzalem, ktorú napísal básnik William Blake začiatkom 19. storočia. Strhujúca hudba vznikla počas 1. svetovej vojny v čase, keď bolo jasné, že krajina potrebovala inšpiráciu.
Hymna sa odvoláva na apokryfný príbeh, ako mladý Ježiš navštívil Anglicko. Chváli „zelenú a príjemnú anglickú krajinu“, ale predovšetkým predstavuje Angličanov ako takmer mýtický bojovný národ: „Prines mi svoj luk horiaceho zlata / prines mi svoje šípy túžby...“
Je občas neskutočné sledovať pokračujúcu a svojvoľnú hanbu menom brexit a zároveň si spomenúť, aký to býval hrdý národ. A ako vykresľuje sám seba: Angličan všetko ticho znáša, až kým príde čas odmietnuť tyraniu; kompetentne a šľachetne rieši svoje problémy a problémy okolitých národov. Možno už nie je vojenskou veľmocou, ale stále patrí k svetovým špičkám v diplomacii, vo financiách, v kultúre a v športe.
Ako povedal fiktívny britský premiér v podaní Hugha Granta vo filme Láska nebeská: „Možno sme malá krajina, ale sme skvelí. Sme krajina Shakespeara, Churchilla, Beatles, Seana Conneryho, Harryho Pottera a pravej nohy Davida Beckhama. Ľavej nohy, ak mám byť úprimný.”
Problém je, že brexit odhaľuje aj iné, Angličanom neznáme Anglicko. Krajinu plnú xenofóbie a prehnanej pýchy. Krajinu nečestných politikov a nekompetentných úradníkov.
