
Divadlo v nemeckom meste Bochum pozývalo ľudí, aby si vyskúšali vpratať sa do priestoru veľkosti 2,5 krát 6 metrov. Mohli sa natlačiť do otvoreného chladiaceho vozu. Keď ich tam vošlo 71, ledva sa dali zavrieť dvere. Divadelníci sa takto snažili zrekonštruovať udalosť z Parndorfu.
Len pár týždňov predtým tam otvorili hydinársky nákladiak. Ľudia v ňom ani nemali ako spadnúť na dlážku: 59 mužov, 8 žien a 4 deti pokľakli a zostali zakliesnení jeden do druhého.
Kyslík im došiel nie dlho po tom, čo ich pašeráci naložili na srbsko-maďarskej hranici. Bulharský vodič dostal rozkaz nevšímať si krik z vozu. Inštrukcie mu dal tridsaťročný Afganec, ktorý neskôr stál pred súdom ako organizátor siete. Prevážala utečencov – ľudia vo voze boli Sýrčania, Iračania a Afganci - do Rakúska a Nemecka.

Deň po tom, čo bol odstavený voz otvorený a médiá začali hlásiť zvyšujúci sa počet obetí, pašeráci vypravili ďalšiu dodávku so 67 ľuďmi. Týmto sa podarilo dvere počas prevozu vykopnúť. „Ak zomrú... vyhoď ich v lese v Nemecku,“ povedal podľa dôkazového prepisu do telefónu šéf transportu.
Hrôza otvoreného auta. Prevádzači zvyšujúci si marže transportom v čoraz príšernejších podmienkach. Obchod s ľuďmi naprieč Schengenom. Toto všetko sa stalo možným a mysliteľným v lete 2015.
Aj preto, že utečenci stratili svoju ľudskú podstatu. Stali sa tovarom, ktorý sa dá skasírovať, natlačiť, previesť a znehodnotený vysypať. Ale pašeráci s nimi takto mohli narábať len preto, že im to dovolili politici aj samotní občania.

Rok 2015 rámovali výjavy z natlačených člnov. Z gréckych ostrovov, kde pochovávali novinári, pretože nikto iný tam nebol. Z tranzitných bodov prevádzkovaných dobrovoľníkmi, ktorí sa za pochodu učili, čo majú robiť.
Kto strávil aspoň noc rozdávaním čaju v plastových pohárikoch, nezabudne na obdobie, keď nás vlastné spoločnosti nazývali zradcami. Štáty nechali sedieť armádu a lekárov pod strechou. A politici kampaňovali nad ľuďmi ležiacimi na dlažbe stanice Keleti.
Všetci sme utrpeli morálnu ujmu.