Grigorij Mesežnikov je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky
Anton Shekhovtsov, Russia and the Western Far Right. Tango Noir, Routledge 2017
Činnosť európskych populistických a nesystémových strán vrátane pravicovo radikálnych, resp. krajne pravicových, sa dostáva v posledných niekoľkých rokoch do pozornosti expertov a publicistov oveľa častejšie.
Dôvodom sú volebné výsledky týchto strán, ktoré svedčia o tom, že krajná pravica rozširuje svoju voličskú základňu (a to ako v západnej, tak aj v strednej Európe) a začína čoraz viac ovplyvňovať vývoj v jednotlivých európskych štátoch.
Ďalším dôvodom sú zvláštne väzby, ktoré tieto strany vytvárajú smerom von, a ich deklarované preferencie v otázkach medzinárodnej politiky. Ukazuje sa totiž, že tieto preferencie sú blízke zahraničnej politike Ruska.
Štátu, ktorý svojou zvyšujúcou sa agresivitou znepokojuje okolitý svet: najprv avízom novej studenej vojny so Západom (stalo sa tak na bezpečnostnom summite v Mníchove v roku 2007), vojnou proti Gruzínsku v roku 2008, od roku 2014 až doteraz – ilegálnou anexiou ukrajinského Krymu a nevyhlásenou vojnou proti Ukrajine v Donbase, a po roku 2015 aj priamou účasťou na občianskej vojne v Sýrii na strane krvavého diktátora Bašára Asada a jeho iránskych patrónov.
Vo všetkých týchto konfliktoch sa európska krajná pravica priklonila na stranu Ruska.
Vzniká otázka – ako je možne, že štát, ktorý na posilnenie svojej súčasnej legitimity používa naratív o rozhodujúcom podiele Sovietskeho zväzu (ergo Ruska) na porážke nacizmu a fašizmu, sa dnes ocitol priam v milostnom objatí s politickými silami, ktorých ideologické základy nie sú nepodobné tým, ktoré v 30. – 40. rokoch podopierali politické režimy v takých krajinách ako Nemecko, Taliansko, Španielsko, režimy v niektorých krajinách strednej Európy (vrátane Slovenska v období druhej svetovej vojny)?
Ako sa fašisti ráčili s boľševikmi
Na túto otázku odpovedá politológ Anton Šechovcov, odborník na fašizmus pôsobiaci vo viedenskom Ústave pre humanitné vedy, vo svojej publikácii Russia and the Western Far Right. Tango Noir (Rusko a západná krajná pravica. Čierne tango), ktorú nedávno vydalo londýnske vydavateľstvo Routledge.
“Kremeľ začal ešte viac pestovať a upevňovať väzby s tou časťou západného politického establišmentu, ktorej autoritárstvo ruského režimu vôbec neprekážalo.
„
Kniha pojednáva o historických, politických a ideologických súvislostiach pozoruhodného vzťahu medzi krajinou, ktorá sa ani po 25 rokoch od rozpadu ZSSR ešte celkom nevzdala svojej „progresívnej“ sovietskej minulosti, a silami stelesňujúcimi najreakčnejšie a najretrográdnejšie európske ideovo-politické tradície.
Autor starostlivo skúma obidve strany tohto vzťahu. Robí tak na základe analýzy množstva udalostí, faktov, praktických činov konkrétnych osobností a nespočetných dokumentov. Venuje sa tomu, ako západoeurópska krajná pravica vrátane členov fašistických a nacistických organizácií a spolkov vnímala v prvej polovici 20. storočia (a aj neskôr) sovietske Rusko.
Píše o tom, ako západní pravicovo radikálni teoretici objavovali v komunistickom ZSSR také črty, ktoré považovali za hodné obdivu a podpory aj napriek deklarovanému odporu krajnej pravice voči komunistickej ideológii.
Partnerstvo s ultranacionalistami
Šechovcov zaznamenáva proces otvárania sa Ruska západnej krajnej pravici po rozpade ZSSR a zániku komunistického režimu. Zvláštnosťou tohto procesu bola skutočnosť, že najprv si európska krajná pravica našla v Rusku partnerov v radikálno-nacionalistickom prostredí.
V „hnedo-červenej“ imperiálnej opozícii, ktorú tvorili tzv. vlastenecké sily – konglomerát stalinistických, ultranacionalistických, tzv. euroazianistických a otvorene neofašistických spolkov, ktorí neľútostne útočili na ústretový postoj prezidenta Borisa Jeľcina k Západu.
Postupne sa však toto partnerstvo v rámci jednej politickej čeľade (krajnej pravice) rozšírilo de facto na ruský štát ako celok.
