Do sviatočného rozjímania, že ak SaS a OĽaNO áno, prečo nie aj Sme rodina, sa vlámal Boris Kollár. Jeho reč, že „my budeme vždy neštandardní, lebo štandardný politik je taký, ktorý kradne“, ponúka na dilemu – demokratická opozícia áno/nie – odpoveď. Zďaleka nie úplnú, ale siluetu určite.
Niet sporu, že súkromné obohacovanie sa z verejných funkcií existuje. Vyzdvihnúť však „kradnutie“ (a klamanie) ako zásadný diferenciačný znak medzi „štandardom“ a „neštandardom“ sa nesmie ešte ani ako zveličenie.
(Výrazne) početnejšia skupina politikov tradičných strán nekradne, „len“ sa s kapelou vezie. Podsúvať kolektívnu vinu celým subjektom, resp. celej skupine subjektov je de facto spochybnenie demokratického usporiadania v štáte.
Môžete povedať, že reči, reči, reči. Kollár vám na to povie, že „keď budeme mať 10 až 12 percent, oni sa budú prispôsobovať nám, nie my im.“
