Tomáš Petráček, Západ a jeho víra (9,5 teze k dopadům Lutherovy reformace), Vyšehrad 2017
Po životopisoch Martina Luthera je najvyšší čas prejsť k aj k pohľadom, ktoré sa alibisticky nevyhýbajú polemikám. Teológ a historik Tomáš Petráček je katolíckym kňazom. Kto však očakáva konfesionálnu obhajobu katolicizmu, bude musieť hľadať ďalej. Autor už viacnásobne vo svojich historických prácach o stredoveku i pokoncilovej cirkvi demonštroval svoje pozície.
Nejde o profesionálneho inkvizítora či ochrancu jedinej správnej náboženskej inštitúcie, ale vzdelaného historika, pre ktorého je dejinnosť dôležitá. Nestojí na barikádach dogmatických vojen, pozerá sa ponad bez ilúzií či nenávisti. Úcta k dejinnosti je účinnou bariérou proti ideológiám (náboženským či politickým) a masovo šíreným mýtom.
A hoci dejinnosť mnohí považujú za hotovú a uzavretú záležitosť, Petráček svojimi tézami k vplyvom Lutherovej reformácie prekvapuje. Všíma si veci zabúdané alebo zámerne ignorované.
Priznáva inšpiráciu Nezamýšľanou reformáciou, prácou amerického historika Brada Gregoryho. Gregory je presvedčený, že korene väčšiny súčasných spoločenských, politických a vzdelávacích problémov západnej spoločnosti treba hľadať práve v reformácii.
Petráček s Gregorym súhlasí, ale hlavnú pointu vidí v spôsobe, akým sa cirkevné spoločenstvá oddelili, a spôsobe, akým zareagovali elity kresťanských cirkví.
Dnes už málokoho zaťažuje konfesionálna vyhranenosť. Nechýbajú evanjelickí kritici Luthera a nechýbajú sympatizanti z katolíckeho tábora. Výzva je spoločná: dospieť k spoločnej interpretácii minulosti a zvládnuť jej problematické časti.
Legenda o úpadku
Dejinnosť nemôže zostať okyptená, preto sa autor v úvodných tézach venuje tomu, čo reformácii predchádzalo. Je hádam tou najsamozrejmejšou vecou rozprávať o cirkvi na prahu 16. storočia v stave hlbokého úpadku, pre ktorý už „voľačo prísť muselo“. Petráček považuje takéto „samozrejmé“ presvedčenie za ahistorické.
Cirkev v polovici druhého tisícročia vykazovala vysokú mieru jednotného rámca v učení, liturgii i zbožnosti. Zároveň v nej panovala pestrosť náboženských foriem, rituálov, duchovných prúdov a foriem spoločného života. Navzájom sa ovplyvňovali a korigovali cirkevné i svetské autority, univerzity, koncily, predstavitelia rádov, ale i mestské magistráty, cechy a bratstvá.
Obmedzovať obraz pápežského Ríma ako predajného a nemravného je jednostranné podliehanie propagande. V Ríme pôsobili aj reformne naladení cirkevní predstavitelia.
Na druhej strane nespochybniteľné dobové problémy (nízka úroveň vzdelania kléru, kupovanie úradov, vydržiavanie konkubín) neboli výsadou najvyšších prelátov, ale infikovali aj tých „dole“.
Dejiny stredoveku sú dejinami reforiem. Stredoveká cirkev stála pred výzvami, ale rozhodne nie ako umierajúca či živoriaca, ale ako sebavedomé a sebakritické spoločenstvo vedomé si kvality svojej kultúry i odkazu. „Kritika Biblie, slobodná kritika cirkvi a reformné snahy, to všetko už bolo v 15. storočí.“
Limity reformátora
Fenomén reformácie nemôže byť obmedzený iba na Lutherovu osobnosť. Hlavný aktér reformácie bol nadaným teológom, ale aj výborným propagandistom. Vedel majstrovsky narábať s médiami svojej doby a verejnou mienkou.
Pritom jeho náuka o ospravedlnení nebola revolučná, len nadviazal na Augustína a nemeckých mystikov neskorého stredoveku. A Lutherov preklad Biblie do nemčiny nebol ani náhodou prvý a zvlášť výnimočný - existovalo už osemnásť nemeckých prekladov Biblie.
