Župné voľby, koaličná (akože) kríza, zrušená „M“ amnestia, vojna inštitúcií a znemožnenie sa predsedu NR sú ústredné heslá politického roka, s ktorým v búrlivosti a vášni drží krok asi iba rok pádu Radičovej vlády.
Strata štyroch krajov, ktorá sa prihodila Smeru, je najvýznamnejší posun politickej reality v „medzidobí“, čo pamäť siaha. S ďalekým presahom do budúcnosti odchádza do minulosti mantra „niet inej alternatívy“.
Či bude ten presah rezultatívny, je vo hviezdach, avšak poraziteľnosť vládnej strany blokom demokratickej opozície sa premietne do dopytu po akomsi konfederatívnom – netreba federáciu – usporiadaní opozičnej spolupráce už pred voľbami.
Smer nevie pohnúť s obrazom, čo jasne ukázal divadelný skeč Maďariča, ktorý vzal na seba ódium (seba)reflexie a zložil podpredsedu, len aby opil kaviareň a všetky ďalšie kocky mohli zostať pekne na svojom mieste. „Revolúciu“, o ktorej sa zdá Matovičovi, však rok nepriniesol.
