Autor je riaditeľ Centra pre teritoriálne medzinárodné štúdiá pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
Rok 2017 mal byť v slovenskej politike relatívne nudný. Minimálne po tom predošlom, v ktorom boli parlamentné voľby a slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Slovensku mala stabilne vládnuť protiextrémistická (troj)hrádza, a jedinou ako-tak vzrušujúcou udalosťou mali byť voľby do VÚC, aj to len vďaka Marianovi Kotlebovi.
Župné voľby sa napokon dajú bez zaváhania označiť za politickú udalosť roka 2017, ale ani nie pre porážku Kotlebu v Banskobystrickom kraji. Tá bola, samozrejme, z hľadiska demokratických hodnôt dôležitá.
Avšak spolupráca a úspech strán, ktoré označujeme za demokratickú opozíciu, má potenciál výrazne formovať a udávať tón politickej súťaži. Hoci treba hneď dodať, že ide o beh na dlhú trať.
Neschopná opozícia. Naozaj?
Diskusia o neschopnosti demokratickej opozície pod vedením Sulíkovej SaS nie je nová a minimálne od volieb z marca 2016 sa v pravidelných intervaloch dostáva aj do verejného priestoru.
Videnie politiky, v ktorom vláda Smeru-SD nemá alternatívu, si osvojili aj v samotnom Smere a premiér to rád a často opakuje (s nadávkami ako feťák, daňový podvodník či poloblázon). Nečudo, dodáva tak svojej vláde viac legitimity aj v očiach dlhoročných kritikov z radov skôr pravici naklonených intelektuálov.
Samozrejme, opozícia (tak ako každý) má svoje chyby, na ktoré treba upozorniť. Ale zároveň sa tiež zamýšľať nad tým, či v takom politickom systéme, aký máme na Slovensku, nemožno aj SaS a OĽaNO-NOVA priznať pár zásluh.
Napríklad pri vytváraní tlaku na zrušenie Mečiarových amnestií. Pri predkladaní návrhov zákonov takých inšpiratívnych, že si ich koalícia hneď po zamietnutí privlastní.
Alebo pri upozorňovaní na pochybenia viacerých ministrov, z ktorých jeden už ministrom nie je (Plavčan). A ďalšiemu – Jánovi Richterovi – minimálne ubudlo z dôvery, ktorú mu strana dovtedy prejavovala.
