Autor je spisovateľ, básnik, prekladateľ
Každý večer, keď sa počas správ o počasí objaví na obrazovke mapa Európy a uprostred nej mapka Slovenskej republiky, si pomyslím: veď je to zázrak! Ako sa našim predkom podarilo úspešne odolávať nepriazni dejín?
Ako si vládali ubrániť to svoje malé, ale nádherné, a teda iste aj pre iných lákavé územie medzi Tatrami a Dunajom – a ešte navyše mu aj kliesniť cestu k čoraz väčšej samostatnosti?
Nech sa po 1. januári 1993 dialo čokoľvek, mená mužov z vily Tugenhat ostanú s týmto dátumom spojené natrvalo.
Takisto sa patrí pripomenúť, že v čase, keď páni Mečiar a Klaus o samostatnej štátnosti ešte neuvažovali, hovorili už politici KDH o samostatnej hviezdičke na zástave Európskej únie a Ludvík Vaculík v diskusii na tému, či má, alebo nemá mať mladší braček samostatnú postieľku, zvolal to svoje slávne: „Ne postýlku, domeček si měj!“
A to ešte vždy nie je celý príbeh. Spravodlivé je chápať vznik samostatnej štátnosti ako štafetu, v ktorej si kolík odovzdával celý rad generácií.
