Výročia, tak ako čas, samy osebe nie sú hodnotou. Majú skutočný zmysel, len ak vyvolajú sebareflexiu. Ľudí, ktorí rozhodujú, komu odovzdajú moc a ako dlho strpia jej zneužívanie. Či pochopia, že o svoju slobodu môžu prísť postupne, demokratickým spôsobom, zvnútra.
A potom pri ďalších výročiach už nebudú oslavovať tú demokraciu, ktorá sa zrodila v revolučnej hmle novembra 1989.
Dnes oslavujeme dvadsaťpäť rokov nezávislého Slovenska. Demokratickej krajiny, a nie nejakého satelitu fašistickej mocnosti, ktoré sa zrodilo zo zrady proti ľudskosti, proti vlastným občanom a všetkému, na čo môže byť zrelý a sebavedomý národ hrdý.
Voliči prepustili fašistu, Smer ostal bez sebareflexie Čítajte Neboli to len roky slobody. Pod povrchom oslepujúcich zmien z minulého režimu prežilo oveľa viac, než sme si pripúšťali. Boli to aj roky Vladimíra Mečiara a čiernej diery, ktorú spolu so svojou družinou vykopal.
Nakoniec do nej popadali, ale žiaľ, strhli so sebou aj časť generácie, ktorá už slovám o zmene k lepšiemu neuverí. Sú to aj roky Roberta Fica, ktorému sa akákoľvek sebareflexia vyhýbala a vytvoril systém, v ktorom sa korupcia ľahko zakryje lojalitou k strane.
V skúsenosti národa je najdôležitejšia schopnosť pochopiť zlyhania a urobiť nápravy. Pochopenie toho, že demokracia neunesie všetky autokratické úchylky, aj keď maskované ako variácie demokracie. A na sebareflexiu národ potrebuje pluralitu a slobodu tlače.
Dvadsaťpäť rokov nie je „hotový národný produkt“, ale veľká šanca. Druh možnosti kráčať ďalej bez komunistických nánosov, ktoré sme vyše dvoch desaťročí na svojich pleciach vláčili. Ak sa obzrieme vo Visegráde a pochopíme, že Maďarsko a Poľsko o časť svojej demokracie už prišli, tak máme šancu vyhnúť sa podobným chybám, aké tieto národy urobili.
Len ak si možnosť straty demokracie uvedomíme, má zmysel oslavovať výročia slobodného národa.
