Autor je teológ a spisovateľ
Úcta a jej prejavy k feudálovi ako zdroju svetskej a metafyzickej autority sú jedným z dôvodov, prečo sa aristokratické vnínanie spoločnosti udržalo tísíce rokov.
V Ríme sa z volania na slávu cisára stáva na prelome letopočtov liturgická disciplína s presnými pravidlami a postupmi.
Časť z nej nachádzame v zmenenej podobe neskôr vo východnej Rímskej ríši, odkiaľ sa vracia vďaka obchodným cestám do západorímskej Európy a do krajín pod jej priamym vplyvom.
Oslavovanie panovníka v prenesenom význame pozná aj rímskokatolícka liturgia počas sviatku Krista Kráľa. Nie náhodou sa preto príbeh biblických panovníkov - mágov, ktorí sa prídu pokloniť narodenému Mesiášovi, ocitol v srdci rodiacej sa kresťanskej liturgie.
Metafora o neznámych, no o to vplyvnejších a záhadných politikoch-čarodejníkoch prichádzajúcich z Orientu, ktorých staroveký svet vníma od čias vojenských konfliktov s Perziou ako zrkadlový protiklad helenizmu, však nie je iba náboženským aktom legitimizácie Ježišovej budúcej misie.
Pocta troch mužov, ktorých do Betlehema privádza podľa biblických prameňov astrologická špekulácia v podobe hviezdy a prorocký sen, má niekoľko významov, ktoré umožnili etablovať kresťanstvo v úzkom priestore medzi postavou cisára-nositeľa racionálnych predstáv o štáte, jeho druhej prirodzenosti, a predstavami o statickom posmrtnom živote grécko-rímskej mytológie vznikajúcej pod vplyvom multikulturálneho charakteru helénskeho sveta, jeho iracionality, túžby po hrdinskej smrti kanonizovanej Homérom.
Ježiš ako vládca
Ježiš sám sa prihovára ako feudál napriek tomu, že členmi jeho dvora sú domáce zvieratá, palestínske socky, pár rozčarovaných politických aktivistov bojujúcich proti rímskej správe Judei a zvedavci, pretože v grécko-rímskom svete sú náboženské mystériá a proroctvá považované od čias veštieb v Delfách za vážnu disciplínu.
