Rick Zednik bol spoluzakladateľom novín Slovak Spectator, žije v Bruseli.
Spomínam si na Silvestra na bratislavskom námestí SNP, keď sa kalendár pretočil z roku 1992 na 1993, na mrazivý vzduch a vlažné použitie pyrotechniky. Pamätám si na tri oslavné motívy. Po prvé: keď hodiny odbili 0:01, stovky Slovákov sa spontánne pridali k spoločnému spevu hymny ich čerstvo nezávislej republiky.
Potom muž, čo sa nebál zmocniť mikrofónu. „Slovensko je vaše!“ zreval premiér Vladimír Mečiar. „A budete úspešní!“ Dav nadšene jasal a mával bielo-modro-červenou vlajkou najmladšieho štátu na svete.
Pár minút nato zaznel z ampliónu Straussov valčík Na krásnom modrom Dunaji. Zababušené páry sa začali pohybovať spôsobom vzdialene pripomínajúcim valčík po námestí. O pol jednej, keď som odchádzal spať, ešte stále tancovali.
Zuzana aj Jozef mali pravdu
V triezvejších okamihoch však mnohí Slováci, s ktorými som v ten deň hovoril, vyjadrovali obavy z takzvaného Zamatového rozvodu, po ktorom sa stali obyvateľmi menšej a chudobnejšej časti Československa. Zuzana, študentka univerzity vydatá za Čecha, povedala, že nezávislosť len robí budúce hospodárske a politické podmienky ešte neistejšími, než už sú.
Na druhej strane taxikár – nazvime ho Jozef – na to šiel z vlasteneckého uhla. „Toto je skvelá príležitosť Slovenska,“ povedal a nakrátko zložil ruky z volantu, aby zvýraznil veľkosť okamihu. Potom, keď Jozef vrátil ruky na volant, aby zahol doprava, dodal: „Ľudia by boli blázni, keby ju nevyužili.“
Kto mal nakoniec pravdu – Zuzana, pesimistická vysokoškoláčka, alebo Jozef, optimistický taxikár? S výhodou štvrťstoročného odstupu je teraz už odpoveď jasná: obaja.
Populizmus, nie pokrok
Často sa hovorí, že ľudskou prirodzenosťou je preceňovať pravdepodobnú zmenu v krátkodobom horizonte, a podceňovať ju v dlhodobom horizonte. To platí aj o Slovákoch a ich očakávaniach toho, čo prinesie nezávislosť.
V prvých rokoch, v polovici 90. rokov minulého storočia, nastal len chabý pokrok v ekonomickom, politickom a diplomatickom zmysle. Z nízkeho postkomunistického základu 15,4 miliardy dolárov toho studeného 31. decembra 1992 rástol HDP Slovenska relatívne skromne. Ôsmimi percentami ročne celkovo, nasledujúcich osem rokov – až do konca roku 2000.
Hospodársky rast pokrivkával, lebo politické vedenie sa viac sústredilo na populizmus ako na pokrok. Doma bojovala Mečiarova vláda s obvineniami z únosu a zabitia a v zahraničnej politike sa upínala na ruskú štedrosť. Susedia krajiny sa zatiaľ jednomyseľne snažili posilniť vzťahy so západnou Európou.
Slovensko podalo žiadosť o členstvo v Európskej únii už v júni 1995, ale prešli celé roky bez toho, aby Európska komisia odporúčala začatie prístupových rokovaní. Naopak Česká republika podala žiadosť v januári 1996 a už v júli 1997 mala súhlas Komisie so začatím rokovaní.
V prvých piatich rokoch po rozpade Československa pôsobila Zuzanina pesimistická vízia budúcnosti Slovenska jasnovidnejšie ako Jozefova optimistická.
