Udalosť týždňa
Irán. Prudkosť protestov, ktoré vytryskli akoby spod zeme na prelome rokov, pripomína aj napriek ročnému obdobiu tzv. arabskú jar (2011). Najnovšia perzská verzia má s ňou spoločné príznaky, trebárs prioritne ekonomická motivácia, absencia akýchkoľvek lídrov, decentralizované (ne)riadenie či, samozrejme, sociálne siete. Doba technologického boomu, keď sa demonštrácie organizujú cez smartfóny, skrátka dobehla aj iránsku teokraciu. Ktorá nemá za ušami o nič menej - skôr viac - ako sunnitské diktatúry.
Dobre sa prizerať a študovať podobnosti napríklad so Sýriou by mali všetci hlásatelia fám, že iniciačné nepokoje v Líbyi, Sýrii, Egypte organizoval a vyvolával Západ. Presne toto dnes hovorí vrchný iránsky ajatolláh Chameneí. Zrejme „asadovské“ metódy, ktorými je (a bude) povstanie potlačované – zatiaľ desiatky mŕtvych - sú akurát dosť na obnovenie sankcií utlmených po jadrovej dohode. Obrazy z Teheránu by mohli byť inšpiratívne aj Európe v zmysle, že na vymedzovanie sa voči Trumpovi existujú aj vhodnejšie agendy ako náboženská diktatúra o nič lepšia než napr. „ateistická“ sýrska.
Udalosť SR
25 rokov štátu. Konsenzus, že nech už sa delilo ako delilo, spätne to vyzerá ako správny krok, má na SR už ústavnú väčšinu, nezávisle od toho, čo si kto myslel k 1.januáru 1993. Chyba je však v tom, že neexistuje alternatívna história „„nerozpadu“, ku ktorej by sa realita dneška dala priložiť a porovnávať. Takže táboru „out“ spred štvrťstoročia sa dá akurát uznať (kvitovať), že delenie sa neskončilo (najmä geopolitickou) katastrofou, hoci oveľa viac príznakov tomu nasvedčovalo ako nenasvedčovalo.
