Keď dvadsiateho druhého apríla tohto roku opúšťala slečna Anna Zahradníková v sprievode mamy Prezidentský palác, kde obe prijal na polhodinovej audiencii prezident Michal Kováč, pripadal Aničke svet ako gombička. Krásne je v tej Bratislave, pomyslelo si dievča, prižmúrilo oči a ešte raz zaletelo spomienkou do prijímacieho salóna medzi parádne zrkadlá a dôstojné ticho. "Tuším si dáko po tej návšteve podrástla, Anička," podpichla ju mama, ale dvadsaťročná podnikateľka a predavačka secondhandového tovaru v rodnej Partizánskej Ľupči iba mávla rukou a zatiahla po liptovsky: "Ale mami, nože si nevymýšľaj. Čo nevidíš, že mám stále len tých svojich sto osem?!" A mame sa do vysmiatych očí vovalili slzy, lebo tá chvíľa bola aj smutná, aj veselá, ako život s človekom, ktorému osud pripravil iné chodníčky.
V skutočnosti tú smutnoveselú chvíľu predbiehal tajný plán mamy Zahradníkovej: Bývalá dojička v Štátnom majetku v Partizánskej Ľupči, matka dvoch zdravých synov a telesnej postihnutej dcérky, napísala prezidentovi list a dcére o tom nepovedala ani slovo. Anička by ju možno odhovárala, možno by tvrdila, že načo chodiť s jej podnikateľskými starosťami v obci, nachádzajúcej sa kdesi na periférii Liptovskomikulášskeho okresu, až tak vysoko. Aničkina mama však už vedela svoje: Raz písala list so žiadosťou o pomoc ministerke Keltošovej, dvakrát sa obrátila na premiéra Mečiara a... nepochodila. V korešpondencii zakaždým popísala problémy, ktoré sa lepia na Aničkine päty. Dievča má od miestnej Jednoty prenajatý obchod so zmiešaným tovarom, no len čo prídu jesenné pľušte, chorľavie, po doktoroch chodí a napokon musí obchod na niekoľko mesiacov zamknúť a presťahovať sa do liečebne v Novom Smokovci. Obchod je vlhký, písala prezidentovi mama Zahradníková, vykurovaný iba pieckou, ktorú každé ráno príde rozkúriť Aničkin nevlastný otec. Potrebovali by pripojiť elektrické kúrenie, tak, ako ho má pohostinstvo v susedstve, či obchod s potravinami. Patálie so zimou sa striedali v liste so starosťami s kúpou auta. Anička by rada otvorila predajňu so second handom aj v susednej dedine, ale ako tam má dochádzať? Na detskom bicykli? Lepšie by bolo špeciálne upravené Daewoo Tico, lenže aj s tým je galiba. Díler ho nechce predať na splátky a oni, Zahradníkovci, i keď im sociálne oddelenie na Okresnom úrade v Liptovskom Mikuláši poskytne 70 tisícové prilepšenie, toľko peňazí pohromade nemajú. S obsahom listu bola Aničkina mama spokojná. Vyliala si doň srdce, posťažovala sa na svet. Musela to urobiť ona, Anička by také čosi prezidentovi určite nikdy neposlala. Napokon, list bol možno až príliš otvorený...
Lekár mi radil,
aby som dieťa nedonosila
Na 23. júl 1976 matka do smrti nezabudne. Keď v ten deň vidí v inkubátore svoje čerstvo narodené tretie dieťa, preletí jej mysľou, že z pôrodnice pôjde rovno na psychiatriu. Anička meria iba 28 centimetrov a ručička na váhe sa zastavuje na hodnote jeden kilogram, štyridsať dekagramov. "Veď nemá končatiny," zašeptá pani Zahradníková sama pre seba a v pamäti si vybaví, ako ju lekári upozorňovali: "Ste v piatom mesiaci tehotenstva a váš plod sa nevyvíja." Radia jej, aby sa zárodku vzdala, nemá vraj význam donosiť ho. Lenže ona cíti, ako sa budúce dieťa hlási k životu, ako kope a prevracia sa v nej. "Ak som už raz pocítila v sebe život, nemohla som sa ho vzdať!"
Prejdú roky a Anička sa až na svoju výšku vyvíja normálne. Keď však dovŕši šesť rokov a má ísť, tak ako iné deti z obce, do základnej školy, matka dostane návrh, aby dcéru dala do ústavu.
Do ústavu? Veď Anička je inak celkom zdravá, prečo má odísť medzi cudzích ľudí kamsi do Bratislavy? Mama Zahradníková zájde za detským doktorom Júliusom Špánim do Mikuláša, nech on rozhodne. "Zájdite za psychologičkou, tam nájdete odpoveď," navrhne doktor a o niekoľko dní sa už Anička pasuje so stavebnicami a farbičkami. Psychologička vtedy nadšene povie: "Rozumovo je dievčatko také vyspelé, že musí ísť do riadnej školy."
Po všetkých lekárskych procedúrach zasadne Anička do školskej lavice až v októbri, keď sa deti učia písmeno z. Nevie sa však sústrediť a namiesto písmen si kreslí kliky-haky. Keď učiteľka s novou žiačkou stratí nervy a odporučí matke, aby predsa len dala dieťa do ústavu, pani Zahradníková sa na dva mesiace nasťahuje do školy, sadne si do lavice k dcére a učí ju správne držať pero. Do školy spolu, zo školy spolu. Bez aktovky, Anička by ju neuniesla. V taštičke si nosí iba niekoľko zošitov. Jeden šlabikár má odložený v škole, druhý ju čaká doma. Na telocviku sedí na lavičke a pozerá sa, ako kamaráti cvičia.
