Mali ste niekedy pocit, že platíte príliš nízke dane? Na Slovensku pravdepodobne nie, keďže štát si pri bežnom pracovnom pomere na daniach a odvodoch zoberie približne polovicu celkovej ceny práce. Inak povedané, presvedčiť ľudí, aby chceli platiť viac daní, je takmer nemožné, no dane sú zároveň jedným z najlepších nástrojov, ktorým môže štát usmerniť správanie ľudí.
Klasickým príkladom sú cigarety. Štúdia za štúdiou ukazuje, že ak chce štát významne znížiť počet fajčiarov v krajine, musí použiť ako nástroj aj cenu. Musí zvýšiť dane na tabak. Čím sú dane vyššie, tým menšie percento populácie fajčí. Vzťah platí takmer bez výnimky naprieč rôznymi krajinami.
Ak sa spýtate fajčiara, či sa mu zvyšovanie daní, a teda aj ceny škatuľky cigariet páči, samozrejme, že odpovie nie. Skúste sa však tú istú otázku spýtať inak – „Chceli by ste, aby vaše dieťa začalo fajčiť?“ Pravdepodobne povie, že nie, a jeden z najlepších známych spôsobov, akým môže štát odradiť mladých ľudí od cigariet, je zvyšovať ich cenu tak, aby si ich nemohli dovoliť. Štát môže samozrejme robiť aj ďalšie kroky, ale zvyšovanie sumy je jedným z najdôležitejších. Deti fajčiarov (ktoré sú náchylnejšie stať sa neskôr fajčiarmi) si daň zaslúžia a z pohľadu krajiny je nezodpovedné im ju nedať.
Prečo zdaniť priamo
Podobná logika platí aj pri zavedení takzvanej dane z uhlíka. V praxi vyzerá tak, že štát zdaní používanie všetkých palív a výrobných procesov, ktoré vypúšťajú do ovzdušia skleníkový plyn CO2 , prípadne aj metán.
Najčastejšie ako priamu sumu prepočítanú na množstvo vypustených plynov. Keďže na fosílnych palivách ešte stále funguje takmer celá ekonomika, daň sa preto postupne premietne do ceny takmer všetkých výrobkov aj služieb, aj keď pomerne mierne. Keďže je platená priamo, môže pri dostatočnej výške odrádzať ľudí aj firmy od činností, ktoré produkujú veľa CO2, a v porovnaní zvýhodní riešenia šetrné ku klíme.
Ako každá nová daň, aj táto by bola nepopulárna, lebo by málokto chcel za výrobky platiť viac, no rovnako ako pri deťoch fajčiarov možno naformulovať otázku zdanenia uhlíka takto: „Chceli by ste, aby vaši potomkovia mohli prežiť na tejto planéte normálny život?“ Ak je odpoveď áno, je uhlíková daň najefektívnejší spôsob, ako výsledok dosiahnuť.
Daň si zaslúžime my aj budúce generácie v oboch zmysloch slova. Naše deti jej zavedenie zaslúžene ochráni pred najhoršími následkami zmeny klímy. My by sme dnes mali zaslúžene niesť svoj podiel nákladov. To, že dnes pálime veľa fosílnych palív, vytvára budúce náklady – napríklad ťažšie poľnohospodárstvo v suchách a viac peňazí minutých na obnovy miest zničených záplavami.
Bez uhlíkovej dane tieto náklady bez rozmýšľania kladieme na budúce generácie. Daň by nám pomohla aspoň si ich uvedomiť.
Nový alibizmus
Politici jej zavedenie odkladajú, lebo pre budúce dobro nechcú prísť o súčasné preferencie. Ako argument pritom často používajú, že nevedia vyčísliť náklady, aké bude mať dnes vypustený uhlík v budúcnosti a nevedia nastaviť daň férovo. Odvážnejší ignoranti tvrdia, že nie je isté, či vypúšťanie plynov ľuďmi vôbec na zmenu klímy nejako vplýva. Oba argumenty sú prinajlepšom alibizmus.
