Autor je analytik INESS
Slovenské školstvo prešlo pred viac ako dekádou veľkou reformou. Správa, riadenie a financovanie škôl boli do určitej miery decentralizované na úroveň obcí a VÚC. Hlavný zámer tohto postupu bol jednoduchý – dostať rozhodovanie o lokálnych službách bližšie k občanom.
Nedávno sa však začali z rôznych strán objavovať informácie o tom, že by sa regionálne školstvo malo vrátiť pod krídla štátu. Vyjadruje sa tak premiér Fico, ale aj nová ministerka školstva Lubyová. Pozrime sa teda, ako sa darí štátnej správe riadiť tie oblasti školstva, ktoré už dnes manažuje.
Štát priamo prostredníctvom ministra školstva, konkurznej komisie a edičného portálu zodpovedá za výber a distribúciu učebníc do regionálneho školstva. Určite netreba pripomínať, ako každý rok prichádzajú mnohé učebnice neskoro a niektoré dokonca neprídu vôbec. Pritom vybrať učebnice, naplánovať ich počet a dať ich rozposlať do škôl nie je žiadna raketová veda.
Zbytočné bifľovanie
Štát má takisto na starosti vzdelávanie učiteľov. Ide o tzv. kontinuálne vzdelávanie. Ministerstvo školstva akredituje jednotlivé programy a dokonca prostredníctvom metodického centra veľkú časť z týchto programov realizuje. Kvalitu a pridanú hodnotu kontinuálneho vzdelávania však dnes spochybňujú nielen odborníci, ale aj samotní učitelia. Tí sa doň zapájajú často len preto, aby získali kredity a následne príplatok šesť alebo dvanásť percent k svojej mzde.
