Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je lekárka a spisovateľka
Majú sa tie dievčatá u nás v lekárni: od rána do piatej na nohách, chodia z tých ľudí vyšťavené po práci rovno domov. My keď sme boli mladé a padla nám, tak sme ešte išli niekam do cukrárne alebo si niečo kúpiť po výplate, no žili sme tak nejak veselšie, ľahšie...
Túto vetu mi povedala zdravotná sestrička, čo ťahá k dôchodku, napriek tomu pracuje naplno a pedantne a doma sa ešte stará o malé vnúča. Rovnako mohla povedať aj, že to by len videli, čo je to za robotu s ľuďmi v ambulancii, veď ony sú len také „predavačky“, a že veď sú ešte mladé, čo budú robiť, keď budú mať rodinu, deti, atď...
Človeka až prekvapí toľké pochopenie pre ťažkosti iného v atmosfére, kde si väčšina ľudí nárokuje na to, že práve oni sú tou stratenou, postihnutou či nedocenenou skupinou a tí druhí nemajú čo nariekať.
