Autor je teológ a spisovateľ
Ešte sa ani neskončili sviatky a už to prišlo. Kto si myslel, že v roku 2018 sa politici upokoja, že si aspoň raz spomenú na to, čo možno doma sľubovali, akí budú dobrí a láskaví, že nebudú nevychovanými, primitívnymi, hlúpymi, tak sme sa dali nachytať.
V tom istom čase, keď sa u nás riešili novoročné zvratky a paranoje, keď Hrnko zase riadil RTVS a písal o úbožiakoch a čechoslovakistoch, akoby byť hrdým na Československo, na Masaryka a Štefánika bolo dnes zločinom, horším ako dedinský nacizmus Kotlebu, keď poslanec Podmanický obhajoval pri príležitosti odovzdávania štátnych vyznamenaní nejaké osoby, ktoré mali vraj položiť životy za samostatnú republiku, čím zrejme myslel Tisa, ktorému voľakedy venoval neoľudácku lyriku, v čase keď sa Matica opäť pokúša nie očistiť z vecí, ktoré jej vyčítal aj Maďarič, ale systematicky pracuje na novej dramaturgii televíznej publicisticky, keď sa zase grcalo, keď sme mali novoročné ľudácke a idiotské zvratky nie v lietadle, ale hneď po celej krajine a počas vianočného obdobia, hovoril Macron v novoročnom prejave o jadre.
Prihováral sa Francúzom a Európanom, prihováral sa prvýkrát ako prezident nie s víziou, o akej sa tu trepká v každom politickom programe a nazývame ňou už aj nákup rušňov.
Naše zdravé balkánske jadro
Macron hovoril o civilizačnom projekte, o európskej renesancii, o tom, ako urobiť z Európy civilizáciu úspechu, kultúrnosti a bratstva, ako premeniť naše schopnosti na spoločný úspech.
