Ahoj Peťo,
Všetkému rozumiem, odpoviem na všetko, takmer všetko viem, dokonca hravo zvládam, kde zabúdam okuliare. Kamkoľvek bez nich pozriem, nie je možné, aby som videl ostro, objasní mi, aby som ich nehľadal tam, kam som naposledy hľadel, a vzápäť mi ich zvesí z čela. Takmer navlas podobné to mám s kľúčmi. Komuže si to nimi naposledy pred dvadsiatimi deviatimi rokmi štrngal? Sa ma opýta, keď ich zúfalo hľadám, a ešte pripomenie, aby som ich len pekne vytiahol z pootvorených dvier. Zdá sa, že nimi bude stále treba štrngotať.
Iste tušíš, to Ona je môj neklamný univerzálny lexikón, bez Nej by som takmer nebol a nedovidel by som ani len za roh. Čiže, ak žízniš po správnych odpovediach, smelo klaď otázky. S Jej pomocou Ti vysvetlím aj to, čo na prvý pohľad nedáva zmysel. Alebo možno aj nie... Aj ticho je podľa Nej odpoveďou.
Spolu sme starli, roky sme sa navzájom hnietli, doteraz sme boli ako dve plastelíny, som presvedčený, len takto sa poriadne premieša vzťah dvoch pôvodom cudzích zemín, a bol by som rád, keby nám to takto zotrvalo celú našu budúcu večnosť. Som konzervatívny? Pykám za to a bývam poslaný do kelu?
Nech. Som Jej jednoducho verný, jedine Ona je pravdivá správa o mojej telesno-psychickej únii a keď sa Jej, povedzme, zúfalý spýtam, koľko tvrdých „y“ je v slove geriatria, bez zaváhania odvetí – ani jedno, lásko. Toto slovo má obe „i“ mäkké. Zabudol si? Včera si tam na chodbe presedel takmer celú večnosť.
Čaká sa na gaunera. Ale veľkého
Som takmer vševed. V hrubých rysoch mám pomocou Nej zvládnuté princípy súžitia so sebou samým, s tou mojou, v podstate stále nestálou podstatou, a podobne to vraj takto funguje v každom stabilnom vzťahu. Ak by si napríklad nevedel, koľko je sedem krát šesť, hravo odpovie. Aj na podobné nič Ju potrebujem. Cháp. Roky prepočítavam noty v partitúrach a malá násobilka mi môže byť ukradnutá.
To ma Ona nastavila na obrovské násobenia, ako sú, povedzme, žeravé alebo studené vojny, riešenia globálnej záchrany ľudstva, bytostne sa ma dotýka kurz virtuálnej meny, ktorú som nikdy nevidel a v živote neuvidím, prípadne ma interesuje aj, aký smrteľník sa znova prihlási, že nás spasí.
Toto sú témy! Čo? Momentálne sa v nich po uši borím a oproti nim je malá násobilka fakt len hlúposť. Ale je tu je jeden problém, s ktorým nehne ani Ona, vždy zmeravie, keď sa Jej opýtam – prečo?
Peťo, povedz, prečo mám dojem, že sa tu čaká na gaunera. A nie na hocakého! Nielen na tuctového vykrádača zlatých vajec z európskych fondov, kdejakého prďúsa s pančovaným svedomím alebo na minimafiánika odetého v politickom tielku. Ja Ti mám odrazu zvláštny strach o tento svet. Na obzore sa mi rysuje celkom iný kaliber zloducha.
Pozor na Lajku!
Koho iného, Jej sa dookola spytujem: „Veď povedz – prečo.“ Ale len čo začnem s touto témou, stíchne. Naleje repíkového čaju s medom, schúli sa do mňa, ale mne sa už nechce báť o to, kde to žijem.
Ja tohto zloducha totiž veľmi dobre vidím svojím periférnym zrakom dlhoročne trénovanom na operných scénach. Na prvý pohľad je ako celkom normálny sólista – vystretý chrbát, do ligotava vyholená tvár, správne posadený hlas, všetko vie, všade bol, bravúrne dokáže španovať publikum trénovaným citom a tvrdí, že dovidí aj tam, kam zatiaľ nevidel nik, len on a možno ešte aj za roh.
