Stojíte na zastávke, čakáte na MHD a unesú vás. Nie, nie sme v Severnej Kórei ani v Sýrii či inej nepokojnej lokalite sveta. Nachádzame sa v Bratislave 90. rokov. V hlavnom meste našej mladej samostatnej Slovenskej republiky, v ktorej vládne Vladimír Mečiar. A aby sa mu vláda z rúk nevyšmykla – tak ako už dvakrát, v rokoch 1991 a 1994 – poistil sa na všetkých frontoch.
Svojmu mocenskému diktátu podriadil aj Slovenskú informačnú službu, ktorá – namiesto verejnosti – slúžila premiérovi a jeho suite.
Až teraz, keď zrušenie amnestií roztopilo ľadový príkrov nad ohavnými skutkami tejto doby, mnohé informácie vybublávajú z fosílií zabudnutého morálneho a politického bahna. Presnejšie, mnohí by na toto bahno radi zabudli a rástli nerušene ako tráva na skládke zahádzanej čerstvou zeminou, radi by si užívali dôchodok, alebo presvedčili verejnosť o svojej vľúdnej tvári bezúhonného biznismena...
Ibaže dnes, po rokoch, nám nepríjemne osviežujú pamäť slová jedného z aktérov tejto hrozivej éry – bývalého siskára Ľuboša Kosíka. A že jeho výpovedi (akokoľvek ju môžme brať s odstupom) treba prikladať vážnosť, potvrdzuje aj fakt, že sa ňou bude zaoberať Generálna prokuratúra.
