Autor je redaktorom MF DNES
Je to zvláštny pocit osudovosti, ktorý sprevádza už prvé kolo voľby českého prezidenta. Osudovosti, ktorá sa u nepriaznivcov Miloša Zemana snúbi s pocitom konca sveta, prinajmenšom toho, ktorý sme tu mali posledných dvadsaťpäť rokov.
Sveta slobody a demokracie a smerovania Česka na Západ, hoci ku všetkému by sa dali nájsť veľké výhrady. Ale v hrubých obrysoch to po celé štvrťstoročie platilo. Teraz však prichádza pocit, že to už platiť nemusí.
Zatiaľ vždy, keď sa v Česku volil prezident, a bolo vcelku jedno, či to bolo tradičnou parlamentnou voľbou, alebo ako pred piatimi rokmi voľbou priamou, sa človek mohol v najhoršom utešovať, že vlastne zas o toľko nejde.
Český prezident je postava dôležitá predovšetkým v symbolickom zmysle slova, niekedy sa hovorí, že nám nahrádza českého kráľa, či panovníka. Václav Klaus, hoci vládol dve funkčné obdobia, sa dal prežiť.
Nielen preto, že sa úplne vyfarbil až potom, čo z funkcie hlavy štátu odišiel, ale aj preto, že de facto nad ním stáli normálne, proeurópsky a prozápadne zamerané vlády. Človek z nich nemusel byť nadšený a často naozaj nebol, základné veci však spochybnené neboli.
A v čase veľkého experimentu s českou demokraciou v podobe zemanovsko-klausovskej opozičnej zmluvy medzi ODS a sociálnou demokraciou bol zase hlavou Česka Václav Havel, ktorý ohnutiu demokracie v prospech dvoch veľkých strán spolu s Ústavným súdom zabránil.
Zázraky sa často nedejú
Aj pred piatimi rokmi mohol byť síce človek smutný, že Česi nedokázali zvoliť za prezidenta takého obdivuhodného človeka s takým silným životným aj rodovým príbehom, akým bol Karel Schwarzenberg.
