Mám nárok rátať na papieri aj jednoduché počty. Starý som. Spočítal som, v médiách pracujem 49 rokov, v SME dvadsaťštyri.
Priznávam sa, že som turboval mozog, či som v SME od augusta 1993 alebo 1994. Išiel som na vec cez hlavičku. Bola ešte SME na...., alebo už SME? Druhá verzia je pravda.
Prvým článkom v SME, ktorý nájdem na internete, je z jesene 1994. Je to rozhovor s basketbalistom Richardom Petruškom, jediným Slovákom, ktorý hral v NBA, nosí prsteň majstra sveta, lebo hral za víťaza tejto súťaže Houston Rockets.
Ešte vydržím
Ospravedlňujem sa, že som takto zneužil výročie SME, aby som si utriedil vlastnú históriu. Rok vydržím, aj keby traktory padali. Túžim mať aj súkromne štvrťstoročie v tejto skvelej redakcii. Vlastne, toľko, koľko sa dá.
Obrazy starého sveta Čítajte Do SME som sa dostal z dnešného pohľadu tak trochu „protekčne“. Slovenský denník sa rozpadal, v SME bolo vraj voľno.
Bože, Karol Ježík, aký je život občas krutý....Tohto chlapca, nech mi v nebíčku odpustí toto oslovenie, predsa bol legendárnym šéfredaktorom, som spoznal v roku 1972.
Trnavčan prišiel študovať do Bratislavy, začal ako elév v agentúre ČSTK. Dostal som ho takpovediac pod patronát. Preskočím roky s konštatovaním, iste som sa naučil viac ja od neho ako naopak.
Noviny sa robia 24 hodín
Karol ma dotlačil ku kľúčovej veci – noviny sa robia a rodia 24 hodín denne. Vedel som to, ibaže som nemal toľko guráže a výdrže ako on.
Chlapec veľmi dlho odchádzal z Bratislavy do Trnavy posledným vlakom niekedy pred polnocou, aby prišiel ráno o 9.00 h na poradu. A pritom s ním bola zábava... Minimálne, žiadnu nepokazil.
Zo zákulisia redakcie: Lebo SME, aj so Slavom Čítajte Vtedy v roku 1994 som mal dilemu, ako sa Karolovi pripomenúť. Urobil to on. Dal mi ponuku a zavolal si môjho ďalšie skvelého kamaráta Mariána Šima na pomoc. Zobrať či nezobrať Špedyho (nikto mi v novinárskych kruhoch inak nepovie), ktorý má blbé obdobie a nerieši ho akurátne? Bez obalu – chľastal som. Karol zariskoval a podmienečne ma prijal. Zachránil ma.
S Karolom sme mali celkom príjemný problém, ako k sebe pristupovať. Tak sme si utvorili rituál. Hneď za rána sme sa na chvíľu stretli a pohádali na futbalovú tému: Trnava (on) verzus Slovan (ja). Našli sme si zádrapku a nechali ju vždy otvorenú. Ahoj, a z Karola bol do ďalšieho dňa rána šéfredaktor.
Výplatu som preberal vo vrecku
SME bolo pre mňa postupným prechodom do veku mediálnej moderny. Mal som bezmála 50 rokov.
Prvé výplaty som ešte preberal v peniazoch „na drevo“ v malej učtárni v obálke s páskou. Neskôr som si musel založiť svoj vôbec prvý účet v banke, mal som prvú kreditku.
Počítače som už videl, ale ako s ním narábaťma učil,presne o 59 dní starší kolega Šaňo Balogh. Šéfom oddelenia bol Janko Mikula, pre zmenu o tri mesiace mladší odo mňa.
Čiernobielo s jednou fotkou
Strany boli čiernobiele, lámanie jednoduché do šiestich stĺpcov rozdelených na jeden – tri – dva. Podval či hlavný článok na viac stĺpcov sa nevylučoval.
Jedna fotografia, texty najmä spočiatku skôr spravodajské s črtami komentára. Poznámky a riporty sa žiadali, ale ak mali presiahnuť 30 riadkov, musel povoliť Karol. Hovorím o športe.
Strana číslo 5 bola názorová, písať na ňu bola extra česť. Občas sa pošťastilo. Pamätám si, mala 150 riadkov.
Poludník s Karolom
Dodnes rátam na riadky, a nie na znaky. Stále som „papierový“ novinár, hoci k obrazovke ma tlačí nevyhnutnosť doby. Priznávam sa, že sa ešte doma často narýchlo orientujem teletextom.
Na dve-tri strany športu v SME sa zmestilo veľmi veľa textu. Dôsledný až puntičkársky Karol neskutočne dbal na kompletnosť. Nikdy nezabudnem – raz sa konečne vybral si oddýchnuť na Donovaly, kde mali jeho svokrovci dom. Spod kopca mi asi o 22.00 h volal, aby som nezabudol dať do bodky zápas švajčiarskej ligy – tuším Bazilej – St. Gallen, ktorý rozhodoval o titule.
S Karolom sme robili veľa vecí. Dielom, na ktoré som azda najviac hrdý dodnes, je poludník z atlantskej olympiády 1996. Robil sa v noci, tlačil v náklade 5000 kusov a rozdával. Mal som túto osemstranovú prílohu na starosti, kamarát šéfredaktor mi chodil tak okolo polnoci robiť pomocníka. Mohol, ba mal som ho naháňať. Bol som poludníkový šéf.
Mirova finta
Veľmi dlho sme boli „papieroví“ vlastne všetci. Technika prerážala najskôr tempom maratónca, čoraz častejšie však šprintérsky. V moderných prístupoch jasne viedli grafici.
Miro Čevela pripravil hádanku. Za vyriešenie do hodiny položil fľašu šampanského. Išlo o objavenie chyby na strane. Ani tí najdôslednejší vrátane jazykových redaktoriek rébus nevyriešili.
Pointa bola, že všetky „písmenká“ nemali chybu, lenže do fotografie z futbalu zašil loptu navyše, boli na nej dve. Bolo tak, obrázky sme podceňovali.
Klikol som si na počet slov. Riadky – 148, veľa. Už sa učím, znaky cez šesťtisíc, až strasie.
Opäť som zašil editora...Karol Ježík, Peter Šefránek, Boris Vanya, urobil som si výber tých, ktorých som týral či týram, ja papierový.
