Lebo sme SME
Tomáš Prokopčák, zástupca šéfredaktorky pre online publikovanie
Je to takmer zázrak. V krajine, ktorá si musela najskôr vybojovať svoju európsku budúcnosť, v krajine veksláckeho mečiarizmu, vlády jednej strany aj v krajine, kde v parlamente sedia fašisti, náckovia a oligarchovia sa snažia riadiť všetky nuansy jej fungovania, dokážu od jej vzniku až dodnes vychádzať slušné, seriózne a slobodné noviny.
Úprimne, ani si neviem predstaviť, že by to bolo inak. Na pomery žurnalistiky som do SME prišiel ešte v predhistórii.
Roky si elévoval, písal, počúval a učil sa. A už vtedy, tak dávno to bolo v našej DNA: hľadať pravdu, overovať fakty a v čoraz hlasnejšom šume dezinformácií zostávať dôveryhodným majákom. Je jedno, či sa vám vyhrážal Mečiar, Fico odmietol odpovedať na otázky, alebo sa protieurópska propaganda pokúšala rozvrátiť politické usporiadanie kontinentu.
SME vždy bolo sprievodcom a priateľom. Nie tým, ktorý vás chytí za ruku a ťahá vás za sebou. Ale takým, ktorý vám kúpi krígel piva a bude vás počúvať.
To bolo SME, keď som doň ako mladý dvadsiatnik pred viac ako desaťročím a tromi šéfredaktormi prichádzal. A také zostalo dodnes – čo je na Slovensku takmer zázrak.
Cynizmus s ľudskou tvárou
Ondrej Podstupka, zástupca šéfredaktorky pre online magazíny
Romantika novinárskeho povolania sa mi rozplynula pri prvej uzávierke a predstavy o vznešenosti poslania pri čítaní prvej diskusie pod článkom.
Ukázalo sa, že noviny vznikajú oveľa živelnejšie, ako sa z pohľadu na obrazovku mobilu alebo novinovú stranu zdá. Navyše ich vyrábajú zvláštni ľudia.
Ak roky denne preosievate cez hlavu viac faktov, ako väčšina ľudí vstrebe za celý týždeň, vytvoríte si k realite svojrázny vzťah. V mnohom je definovaný cynizmom, lebo v redakcii získate prirodzený inštinkt sa na udalosti pozerať cez to, komu prospejú alebo uškodia a kto z nich má najviac. Cynizmus je taký rozšírený, že ak o svete píšete, jednoducho do vás vsiakne.
Je preto pozoruhodné, že ľudia žijúci v chaose výroby novín, ktoré píšu o cynickom svete, si dokázali uchovať rešpekt k dvom základným hodnotám – pravde a ľudskosti.
Rovnako ako by bežný človek na ulici neveril, ako chaoticky noviny vznikajú, neveril by ani aké obety robia, aby si rešpekt k pravde a ľuďom uchovali. Čim dlhšie tento cynizmus s ľudskou tvárou pozorujem, tým väčší rešpekt mám ku ľuďom, ktorí ho dokážu denne strpieť a vyrábať.
U nás v redakcii
Matúš Burčík, šéf domáceho spravodajstva
Bolo to len nedávno, keď sa v redakcii SME prvý raz objavil Slávo. Nie všetci kolegovia boli z jeho príchodu nadšení. Viacerí sme však verili, že si Sláva postupne všetci obľúbime a on si obľúbi nás.
Slávovi sme našli vhodné miesto, aby mal dobrý prehľad o tom, čo sa v redakcii deje. Prvé dni nebol veľmi priateľský. Keď sa k nemu niekto priblížil, len podozrievavo gúľal očami. Ale prešlo niekoľko týždňov a začali sme si rozumieť.
Do práce nám Slávo nezasahuje. Niekedy ani nevieme, že ho tu máme. Tvári sa nenápadne, úplne dokázal splynúť s prostredím.
Mierny rozruch vzbudil, keď sa prvý raz objavil na redakčnej porade. Potom prišiel ešte niekoľko ráz. Nehovoril nič, len sledoval situáciu. Dnes je to už bežné. Vychádzame spolu.
Slávo je zviera – chameleón jemenský, ktorého sme si priniesli vlani v lete. Máme ho v teráriu v oddychovej zóne.
Nemohli sme odísť
Matúš Krčmárik, šéf zahraničného spravodajstva
Jeseň 2014. Pamätám si tie porady v plnej zasadačke. Penta prichádza, potom prišla, my sme odišli, presviedčali nás, aby sme ostali... Vtedy som to pozoroval trochu z diaľky. Rovnako ako kolegovia som dal výpoveď a bol som na odchode. Uverili sme, že bez ohľadu na veľkosť podielu Penty sa v tomto prostredí nedá slobodne pracovať.
A potom tá snaha Alexeja Fulmeka a Petra Vajdu zachrániť zvyšky redakcie. Vymenovanie novej šéfredaktorky. Pre mňa bolo Sme dobrým zamestnávateľom, nositeľom myšlienok, ktoré odídu s nami, lebo sú univerzálne, a teda prenosné.
Pre nich to bolo dieťa, ktoré nemôžu len tak opustiť. Uveril som ich presvedčeniu, že SME už len pre svoju históriu a zaslúžený pátos nemôže skončiť, nemôžeme podľahnúť finančnej skupine bez boja. Výpoveď som stiahol. Neľutujem.
SME vyhralo, Penta prehrala. Chcela zničiť jediný kritický denník, teraz sú na Slovensku kvalitné a kritické denníky dva. A my môžeme s čistým svedomím povedať, že sme sa nenechali opentať a dôležitý príbeh SME pokračuje. Lebo on dôležitý naozaj je.
Ako tam je?
Zuzana Kepplová, komentátorka
Ideš robiť pre Pentu? Ako sa ti robí u penťákov? Slavo Haščák s vami sedí v kancelárii? Keď som na jar 2015 uvažovala o nástupe, tiež som sa pýtala na Pentu.
Ďalej za Bratislavou sa moji známi zaujímali skôr o politikov. Či mi volajú. Čo mi hovoria. A že aj tak novinám neveria.
Aj v denníku, ktorý sa profiloval pravicovo, som si chcela uchovať záujem o sociálne témy, solidaritu a dostať na stránky viac ženských mien a tvárí. Od čitateľov som sa preto dozvedela, že som neomarxistka a humanrightistka.
Naučila som sa v diskusiách odpovedať oslovením pán/pani a použiť nick čitateľa. A keď odtiahli najtvrdšie trollovacie komandá (Ukrajina, utečenci, Sulík), ukázali sa obrysy diskusie, ktorá stojí za to.
Keď som sa rozhodovala, zavážili dve veci – prístup denníka k referendu o rodine. A osobné stretnutie s ľuďmi z redakcie.
Slavo je kúsok od našej miestnosti. Ale nie Haščák, náš chameleón. Nikomu netelefonuje, žerie cvrčky a lozí po vanilke.
Romantické sado-maso
Anita RáczováAnita Ráczová, vedúca prílohy Víkend
Beriete si tu prítomnú Anitu Ráczovú? Áno. A vy, Anita Ráczová, beriete si tu prítomné miesto? Áno.
A vstúpili SME do vzťahu. S miernymi obavami, ale plní odhodlania, že dáme zo seba to najlepšie. Je to síce len láska k práci, nie je večná a nekonečná, ale keby mi niekto pred jedenástimi rokmi povedal, že sa ešte aj v roku 2018 budeme držať za ruku, poslala by som ho kade ľahšie. Na takú romantiku ja neverím.
A naozaj, nebola to žiadna prechádzka ružovým sadom. Skôr sado-maso. Prvá vážna kríza vraj prichádza po siedmich rokoch. Hm. Moja prišla po siedmich minútach. Zazvonil mi telefón. Volala mama, plakala, práve ju hospitalizovali. Roztriasla som sa. Čo teraz? Prvý deň v práci a ja hneď utekám preč? Ale nedalo sa inak, musela som. A nikto mi nič nevyčítal.
To je totiž tak. Noviny nevyrábajú stroje, ale ľudia. Hoci tu niekedy všetci fungujú ako roboti, pretože tlak je obrovský a všetko sa deje nadsvetelnou rýchlosťou, stále je to miesto, kde bije veľké srdce.
To moje dostalo najviac zabrať vtedy, keď nám do úsmevu skočil neželaný hosť. Dýku do chrbta mi vrazili aj tí, o ktorých som si myslela, že sú priatelia. Rozvod bol na dosah. Aj papiere už boli podpísané. Ostávalo vyriešiť jediný problém: Kam ďalej? Čo je tu lepšie? Chvíľka ticha, mozog šrotuje.
A preto som stále ešte tu. S novými ľuďmi. Aj medzi nimi sa našli takí, čo radi zákerne útočia, ale na tých, ktorí sú už dnes moji priatelia, sú krátki.
Áno.
Keď sa mi začalo páčiť v SME
Kristína Kúdelová, šéfka oddelenia kultúry
Ešte si v SME? V novej práci som bola asi tri mesiace, keď mi túto otázku položila kamarátka už asi piaty raz. Lebo pár dní po tom, ako som nastúpila, som jej rozčarovane hovorila: Do mesiaca odídem. Prišla som z bláznivého televízneho prostredia a mala som pocit, že v SME som narazila na príliš serióznych intelektuálov. Toto nezvládnem, myslela som si.
Potom však prišla moja chvíľa. Pod jednu fotografiu som napísala pár slov o speváčke Justin Timberlakeovej. Ona na nej nebola, iba Janet Jackson, ale aj tak som mala potrebu ju tam zamontovať a ešte som aj svojej šéfke presvedčivo vyvrátila podozrenie, že si ju s niekým mýlim. Nie, ona nie je muž!
Prešlo by to bez povšimnutia, keby sa na porade neozval kolega: To je strašná hanba, že máme takúto chybu v novinách. Veď bola. A vzápätí vyšla v agentúre ČTK správa, že Briti majú nový rebríček, kto je ako sexy. Oddelenie zahraničia, naladené na výsmešky, len striehlo na to, kedy prejdem okolo, a zakaždým na seba pokrikovalo: Počuli ste už, že Justina Timberlakeová je najsexi muž Británie?
Musela som sa smiať, a v ten deň sa mi začalo v SME páčiť. Dnes je Justina Timberlake môj obľúbenec, v redakcii mám skvelé kamarátky a niektorí by sa možno aj zľakli, keby vedeli, ako veľmi ich mám rada. V našej práci sa stáva, že hranica medzi motiváciou a demotiváciou je veľmi krehká, a preto mení svoje pozície. Myšlienky, dokedy zvládnem stres z uzávierok a chýb, som mala často, a asi nie som sama.
Preto som si raz povedala, že krízu budem riešiť, až keď sa mi jeden deň nebude chcieť vstúpiť do redakcie a stráviť tam ďalší deň. Často som bola za tie roky unavená, lenivá, nahnevaná, dotknutá.
Ale aby som sa netešila na tých prísnych intelektuálov? To sa mi ešte nestalo.
