SME

Alexej Fulmek: 35 obrazov zo života SME

Riaditeľ vydavateľstva Petit Press a zakladateľ denníka SME Alexej Fulmek.

Príbeh SME pohľadom človeka, ktorý ho zakladal a je pri ňom dodnes.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Každá generácia prahne po uznaní, že robí niečo pre spoločnosť a nežije vo vegetatívnom stave vlastného egoizmu a konzumu. Snaží sa dokázať, že prekonáva svoje sebectvo a zúžený prospechársky pohľad na svet tým, že nejako slúži celku, spoločnosti. Aj náš príbeh je taký.

Je to aj váš príbeh, hoci mu možno venujete denne len minúty, ale bez tohto príbehu, ktorý tu existuje už dvadsaťpäť rokov a žije povedľa vás, by boli určite aj vaše životy iné, neboli by presne tie, ktoré žijete dnes, či už si to uvedomujete, alebo nie. Takže vlastne je to náš spoločný príbeh, ktorý nás učí vzdorovať násiliu, diktátorom, demagógii a hádam nás aspoň trochu vedie k racionalite, solidarite a zmyslu pre všeobecnejšie dobro.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Človek si denne neuvedomuje každý svoj krok, ale každý pohyb či dej je zaznamenávaný do pamäti spoločnosti a ak budeme robiť zmysluplné a dobré činy, môžeme zmeniť aj podstatu spoločnosti, v ktorej žijeme.

Napríklad neprekročiť ležiaceho človeka na ulici, súcitiť a byť empatickí, získavať skúsenosť s potláčaním vlastného ega v prospech iných, v prospech nejakého spoločenstva. Nedávať a nebrať úplatky. Neuťahovať sa do skupín, v ktorých si vytvárame svoj vlastný slobodný svet. Mať humor, ktorý nemá hranice, čo chýba najmä politikom.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Jednoducho povedané, v denníku SME sa usilujeme o dobro a pravdu, niekedy nemotorne, niekedy s prehnaným gestom, niekedy aj negramotne (inak, fascinuje ma ľahostajnosť mladých ľudí k vlastnému jazyku a gramatike) a občas pri tom úsilí niekomu aj neprávom ublížime. Rozoznať pravdu a lož nie je vždy ľahké.

Chceme chrániť vašu slobodu a právo na nezávislé informácie aj ďalších dvadsaťpäť rokov, a preto od vás čitateľov potrebujeme podporu. Všetci sa snažíme zaplniť prázdno v našich životoch niečím výnimočným, niečím, čo by nás naplnilo šťastím. Neskromne si myslím, že nám sa to podarilo.

Schopnosť vidieť jemné detaily života máme dané každý. Pokúsim sa ju využiť, aby som vám priniesol momenty, ktoré si pamätám ako kľúčové. Hoci mám neistotu, či sa na všetko presne pamätám a či moje vnímanie sveta je stále dosť jemné, keďže už 25 rokov sedím v tejto kancelárii, kde som si vytvoril múr svojej vlastnej slobody, kam na mňa svet nedosiahne.

Obraz prvý: 1992

Zúfalo hľadáme miesto, odkiaľ by sme dokázali zatelefonovať do redakcie. Éra mobilných telefónov je ešte len pred nami. Tbilisi je ponorené do tmy. V Gruzínsku zúri občianska vojna a my sme sa vrátili od Suchumi z abcházsko-gruzínskeho frontu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Nakoniec nájdeme ako zázrakom nejakú americkú telekomunikačnú firmu, odkiaľ sa dá za poplatok telefonovať.

Sympatický a inteligentne vyzerajúci prešedivený štyridsiatnik stojí vpredu a vysvetľuje nám, ako to urobíme. Je to skúška, či nám ide o komfort, alebo o princípy ochrany novovznikajúcej demokracie a slobody tlače. Ten muž sa volá Peter Vajda a zanechá v mojom živote významnú stopu.

Kolega Ivan Drábek sa spojí s našou redakciou a diktuje pisárke reportáž zo zamínovanej vodnej elektrárne, ak ju odpália, spláchne jedno celé mesto a takisto môj rozhovor s prezidentom Gruzínska Eduardom Ševarnadzem. Získal som ho len vďaka tomu, že som sa dostal do priazne šéfa jeho ochranky, keď sme na neho čakali vyše dve hodiny pred gruzínskym parlamentom. Vybavil mi desať minút.

Drábek dodiktuje a šéfredaktor Smeny Karol Ježík si ma vypýta k telefónu. Pochváli nám reportáž a potom povie vetu, ktorá zmení môj pracovný život: „Alexej, chcel by som, aby si sa stal mojím zástupcom, budeš zástupcom šéfredaktora veľkého denníka, rozmýšľaj o tom, kým sa vrátite.“

Mám 26 rokov. Neodpoviem hneď. Ešte stále mám zo socializmu pocit, že kariéru robia len šplhúni ako Paľo Rusko.

Obraz druhý

Sedíme v miestnosti bez okien. Je nás okolo osemdesiat. Sympatický a inteligentne vyzerajúci prešedivený štyridsiatnik stojí vpredu a vysvetľuje nám, ako to urobíme. Vraví, že si váži náš nekompromisný postoj k Mečiarovi a že sme pre Slovensko veľmi dôležití. Lichotí nám to.

Napíše na tabuľu dve čísla - 1 milión a 2 milióny, spolu 3. Tie dva sú od neho a ten jeden je od nás. Za ne máme rozbehnúť nový denník. Ubezpečuje nás, že keď bude treba, dodá aj ďalšie peniaze. Nakoniec sa jeho investícia vyšplhá do roku 1998 na 70 miliónov korún.

Má jedinú podmienku, že do nového projektu odíde väčšina redakcie. Je to skúška, či nám ide o komfort, alebo o princípy ochrany novovznikajúcej demokracie a slobody tlače. Ten muž sa volá Peter Vajda a zanechá v mojom živote významnú stopu

Obraz tretí: 1993

Telefonujem zo svojej rožnej kancelárie zástupcu šéfredaktora na Dostojevského rade právnikovi Milanovi Zimanovi, s ktorým sme pred pár dňami privítali nový rok na megažúre v mojom prenajatom byte, kde vyhadzoval prskavky a vítal zrod Slovenskej republiky.

Tlačová konferencia Karola Ježíka po snahe odvolať vedenie denníka Smena. (zdroj: Archív SME)

Na chodbe stojí Vladimír Bajan a partia ľudí, ktorí hovoria, že sú nové predstavenstvo akciovej spoločnosti Denník Smena a prišli odvolať vedenie Smeny vrátane šéfredaktora Karola Ježíka.

Milan Ziman mi do telefónu hovorí, že ich nová akciová spoločnosť Denník Smena nie je zaregistrovaná v obchodnom registri na súde, takže štatutárni zástupcovia, ktorí stoja na chodbe, nemajú právo konať a čokoľvek nám prikazovať, lebo ich firma de iure ešte neexistuje.

Pýtam sa ho, čo mám urobiť. „Vyhoď ich z budovy a keď neposlúchnu, nechaj ich vyviesť policajtmi,“ odpovedal. Po odchode Bajana a spol. vzniká titulná fotografia Máme holé ruky, išlo o parafrázu hesla, ktoré volali 17. novembra 1989 demonštranti na Národnej triede v Prahe, keď na nich brutálne zaútočila komunistická polícia. Pribudne aj citát spisovateľa Dušana Mitanu: „Nebojte sa hlupákov, som s vami.“

Obraz štvrtý

Sedíme v mojej kancelárii a kolega Vlado Popelka píše mená ľudí, ktorí idú s nami. Vzniká tak zoznam, ktorý zverejní denník Nový Čas s titulkom: To SME my.

Obraz piaty

Je večer 14. januára 1993, stojíme v tlačiarni na Lazaretskej ulici v podzemných priestoroch budovy, v ktorej bude o dvadsať rokov neskôr sídliť naše vydavateľstvo Petit Press. Držíme v rukách čerstvé výtlačky denníka SME. Reportér slovenskej televízie kladie otázku Karolovi Ježíkovi, či má radosť. „Radosť nie je to správne kritérium,“ znie odpoveď.

Máme ruky čierne od rotačnej tlače, noviny špinia, je v nich veľa chýb a pred nami dlhý príbeh. Je noc, ideme si sadnúť do neďalekej krčmy U koňa, hoci sme všetci unavení, máme čosi ako slávnostný pocit. Niečo sa začalo. Večer v televízii ešte stihnem náš prvý spot. O pár dní nás Mečiar vo svojom príhovore z televíznej obrazovky obviní, že sme chceli ukradnúť Smenu. Je to lož.

Obraz šiesty: 1994

S Karolom oslavujeme narodenie mojej dcéry Miriam, prišla na svet nadránom, takže skoro ráno sedíme v redakcii na Mýtnej ulici a pijeme sekt, v tých časoch ho ešte voláme šampanské. Karol priniesol nejaké raňajky. Tiež je otec. Jeho dcéra Júlia tragicky zahynie po páde z koňa o desať rokov neskôr.

Obraz siedmy: 1995

Petrovi Vajdovi hovorím, že Smene sa nedarí a že v nej teraz rozhoduje Jozef Majský, ktorý sa rozišiel s Mečiarom. „Možno by nám tie noviny predal. Bola by to veľká vec, keby sme kúpili noviny, z ktorých nás vyhodili a spojili by sme SME a Smenu.“

Ešte neviem, ako to urobiť, ale cítim potenciál tohto kroku. Fúzie sa naučím robiť a nebude len jedna. Stretávam sa s Jozefom Majským, úprimne, mám trochu trému, je to veľkopodnikateľ. Už po chvíli zisťujem, že trému mať nemusím. Je žoviálny, až priveľmi. Rokujeme v jeho kancelárii s kožou medveďa na dlážke.

Na sekretariáte pracuje krásne mladé dievča Diana Dubovská, neskôr sa stane Majského manželkou a poslankyňou za HZDS a razom pri ňom zostarne o desať rokov. Majský chce od nás za Smenu osem miliónov korún. Nemáme ich. Navrhujem mu, aby vložil hlavičku Smena do nášho vydavateľstva, potrebuje čas na rozmyslenie, ale páči sa mu moja myšlienka vybudovania niečoho veľkého, silných novín. Smenu nakoniec oceňujeme na 3,4 milióna korún oproti uznanej cene denníka SME 8,5 milióna.

V roku 2002 mi do telefónu Jozef Majský tvrdí, že na nahrávke s Vladimírom Frunim to nie je on a že ak ten prepis rozhovoru uverejníme, zažaluje nás.

Je to naše prvé veľké víťazstvo. Peter Vajda s transakciou súhlasí. Majský nedostáva žiadny cash, ale spoločnosť Sipox získava 20 percent v našom vydavateľstve.

O štyri roky neskôr ho Peter Vajda vykúpi, pretože jeho telefonáty redaktorom, keď sa mu niečo nepáči a vyhrážky, že niekoho vyhodí, hoci na to nemá výtlak, nám komplikujú život. Vtedy vlastní v našej spoločnosti už len sedem percent akcií. Okrem toho ma žiada, aby som na titulnej strane uverejnil nejakú báseň jeho priateľky: Slniečko v máji ohnivo žiari. „Jozef, toto je nezverejniteľné, iba ak v stredoškolskom časopise.“

V roku 2002 mi do telefónu Jozef Majský tvrdí, že na nahrávke s Vladimírom Frunim to nie je on a že ak ten prepis rozhovoru uverejníme, zažaluje nás. Na kazete je jasne rozoznateľný Jozefov hlas. Pre ten prípad ma vypočúvajú aj policajti.

Pásku s rozhovorom medzi Frunim a Majským sme dostali poštou do redakcie. Týždne predtým, než balíček dorazil, ma hlas, ktorý sa ozýval z rôznych zahraničných čísiel a predstavoval sa ako František Matík, upozornil, že do redakcie príde nejaký závažný dokument. Matík (Fruniho partner v BMG invest) bol 13 rokov na úteku než ho dostihla spravodlivosť. Spoznal som ho spolu s Vladimírom Frunim, keď sme rokovali o podmienkach inzercie BMG Invest v našich médiách.

Pamätám sa, že Fruni na jednom z rokovaní zaspal. BMG Invest si u nás objednal reklamu len jeden rok. Fruni sa zopárkrát ohradil proti textom v denníku SME, ktoré upozorňovali na nebezpečenstvo investovania do BMG a na straty, ktoré táto spoločnosť produkuje, ale nikdy u nás inzerciu nezastavil. Napriek našej kritike nám predal, resp. zastavil denník Trhák.

Fruniho mediálne podnikanie dopadlo katastrofálne, nakoniec ako celá spoločnosť. Fruni zomrel po prepustení z väzenia v roku 2017. Proces s Majským stále trvá.

Obraz ôsmy

Peter Tóth je náš najlepší investigatívny novinár. Ja už sedím opäť na Dostojevského rade, presne tam, odkiaľ nás pred troma rokmi vyštvali. SME a Smena sú už sfúzované. Peter priviedol so sebou Igora Cibulu.

O dvadsať rokov neskôr sa z Tóthovej knihy Bežec dozvedám, že už vtedy boli niečo ako paralelná tajná služba. Kráčame spolu do Umelky, lebo sa tam dá sedieť v záhrade a je oproti mojej kancelárii. Peter a Igor Cibula používajú krycie mená, pamätám si len na jedno „Starý“, tak volali Mečiara, pričom nepoužívali zaužívané Mufti.

Cibula nám ponúka kompletný materiál s dôkazmi, že prezidentovho syna uniesli do Rakúska príslušníci tajnej služby. Potrebuje milión korún, aby zabezpečil život agentom, ktorí riskujú, že ich vyhodia zo služby. Nedohodneme sa, lebo máme tesne po výplatách a ja mám na účte 3000 korún. O štyri roky neskôr stretnem Petra Tótha v centre mesta v šuštiakovej kombinéze. Na moju prekvapenú otázku, či sa zbláznil, odpovedá, že musí splynúť s prostredím a nosiť uniformu vagabundov. Už vtedy sa mi na tom niečo nepozdáva.

Neskôr sa s ním šéfredaktor Martin M. Šimečka rozíde, pretože zistí, že za peniaze pracuje ešte pre niekoho iného. Život ukáže, že tým niekým iným je tajná služba SIS.

Obraz deviaty

Dňa 9. októbra 1995 o 15. hodine 40. minúte, t. j. necelých päť hodín pred uzávierkou vydania, prichádza faxom správa od vedenia tlačiarne Concordia Press, kde mne a Ježíkovi oznamujú rozhodnutie, že tlačiareň v ten deň už denník SME nevytlačí, pretože meškáme s platbami za tlač.

Okamžite telefonujem do Concordie riaditeľovi Františkovi Manovi, ale na jeho sekretariáte tvrdia, že už nie je v práci. Spolu s Karolom Ježíkom ideme osobne do Concordie, kde nám vrátnik oznamuje, že pán Mana práve odišiel. Tesne pred návštevou Concordie som volal Petrovi Vajdovi: „Povedz Manovi, že mu zaplatíš v hotovosti milión korún.“ Vydal som sa za Františkom Manom k nemu domov s tromfami v ruke, býval neďaleko trhoviska, ale ani táto ponuka ho nepresvedčila a trval na tom, že nás nemôže vytlačiť. Pochopil som, že na neho niekto vyvíja nátlak.

Medzitým náš výrobný námestník Ivan Baranovič kontaktoval štátnu tlačiareň Danubiaprint v Bratislave, ktorú požiadal o pomoc pri tlači denníka SME.

V ten deň nás vytlačili, ale na druhý deň už nie. Rádio Twist informovalo o tom, že situácia je vážna, pretože tlačiarne v Bratislave odmietajú tlačiť denník SME.

Následne sa mi ozval riaditeľ Komárňanských tlačiarní Štefan Meszlényi, ktorý deklaroval svoje odhodlanie vytlačiť nás a stal sa tak navždy pre mňa hrdinom. Okamžite sme so šéfredaktorom SME zvolali tlačovú konferenciu, na ktorej sme informovali kolegov novinárov o tom, čo sa udialo. Karol Ježík povedal vetu, ktorá sa na druhý deň dostala do článkov v novinách: „Denník SME sú asi jediné noviny na svete, ktoré sa počas troch dní tlačili v troch rôznych tlačiarňach.“

Obraz desiaty

Peniaze na stavbu vlastnej rotačky nám požičala nadácia MLDF a zároveň nám poskytla odborných konzultantov. V New Yorku sme podpísal s Igorom Ďuričom, ktorý bol zástupca Petra Vajdu v našom vydavateľstve, úverovú zmluvu v krásnej kancelárii s výhľadom na Central park. Po podpise zmluvy ma prijal George Soros, ktorý práve menil grantovú stratégiu podpory nezávislých médií v postkomunistických krajinách na úverovú.

Mám trému, všetko, čo chcem Sorosovi povedať, mám po anglicky napísané na kuse papiera. Pozdravujem ho od Petra Vajdu a ďakujem mu za pomoc pri budovaní tlačiarne. Mal inteligentný pohľad: „Ako sa má môj kamarát Mečiar?“ spýtal sa ma zo žartu. „Stále s nami bojuje a chce nás zlikvidovať,“ odpovedal som. „To znamená, že ste dobré noviny.“

George Soros poznal náš príbeh a považoval ho za významný pre strednú Európu. V roku 2015, krátko po vstupe Penty do nášho vydavateľstva a jej ústupe do minority, poskytol denníku SME rozhovor, čím dal najavo, že nás považuje stále za kontinuálnych pokračovateľov novín, ktoré zohrali v deväťdesiatych rokoch významnú úlohu pri páde Mečiara a podporovali rozvoj občianskej spoločnosti.

Boli sme prvý úverový klient MDLF a do troch rokov mu vrátime všetky pôžičky aj s pre nás veľmi priaznivým dvojpercentným úrokom. Po desiatich minútach je po zdvorilostnej audiencii. Už ho viac v živote neuvidím.

Obraz jedenásty: 1997

Vyše trinásťhodinová cesta autom do švajčiarskeho Lausanne smer azylový tábor, striedame sa za volantom s kolegom Štefanom Hlavatým. Antimečiarovský týždenník Domino efekt prestal vychádzať. Jeho vydavateľ Andrej Hrico utiekol do Švajčiarska. Nechal tu svojho prekvapeného spolupracovníka, redaktora Petra Schutza.

Hrico teraz žije s rodinou v azylovom tábore, hovorí mi, že sa bojí o život a že nechce ostať na Slovensku, lebo jeho manželka ťažko znášala vyhrážky a zastrašovanie.

Chce za svoj týždenník dva milióny korún. Keďže tie noviny momentálne nevychádzajú, je jeho požiadavka nezmyselne premrštená. Dohodneme sa na 120-tisíc korún, ktoré bude dostávať v splátkach postupne počas nasledujúcich 12 mesiacov.

Obraz dvanásty

Ideme s Karolom Ježíkom do Trnávky, vonku pod stromom na nás čaká Milan Šimečka a jeho manželka Marta, pijeme pivo. Karol mi navrhol, aby sme Milana oslovili s ponukou postu šéfredaktora Domina. Milan súhlasí, ale chce so sebou ďalších štyroch ľudí - Martu Šimečkovú, Štefana Hríba, Andreu Pukovú a Jana Strassera, nenamietam. Domino efekt sa stáva pod Milanovým vedením úspešným politickým týždenníkom a predáva takmer 20-tisíc kusov.

Pamätám si, ako mi Karol vravel, keď sa Milan Šimečka rozhodol viesť Domino: „Je dobré, že Milan prišiel k nám, ak by sa mi niečo stalo, máš šéfredaktora.“ Akoby čosi tušil.

Obraz trinásty

Sedím s Víťazoslavom Móricom v reštaurácii na najvyššom poschodí Slovenskej poisťovne, riešime nejaký spor pre článok o ňom. Čoraz častejšie komunikujeme aj s vládnymi politikmi. Odrazu začujeme vonku výbuch, na Lazaretskej ulici vybuchlo auto.

V týchto rokoch bolo na Slovensku vyše 300 bombových alebo strelných útokov. Mafia bola na vrchole svojej moci. Najbrutálnejším výsledkom vlády Vladimíra Mečiara bola silná mafianizácia spoločnosti.

Obraz štrnásty: 1998

Akcia Nedaj si vziať svoj hlas nabáda ľudí, aby išli voliť. Náš autobus stojí na Hviezdoslavovom námestí, s Karolom Ježíkom ho pokrstíme šampanským (sektom), o mesiac na tom istom mieste už uzatváram cestu volebného autobusu sám len s naším šéfkomentátorom Róbertom Kotianom.

Karol leží v nemocnici po autonehode. Možno predzvesť tragédie, ktorá nás čaká. Náš autobus nasmerujeme k televízii Markíza, kde prebieha boj o nezávislosť televízie. Peter Vajda ponúka Ruskovi pomoc vo forme pôžičky, aby vyriešil situáciu v Markíze, ale Paľo slušne odmieta, že všetko vyrieši aj sám.

Obraz pätnásty

Pavol Hammel oslavuje päťdesiatku. „Poď so mnou, Jeffe“, hovorí mi Karol. Nechce sa mi, som unavený, doma mám štvorročnú Miriam, ktorá nechce so mnou ostávať sama doma, keď manželka ide niekam von, lebo ma skoro vôbec nepozná.

Som stále v práci a hovorím takmer len o práci. Som monotematický, keby si našla moja žena milenca, nečudoval by som sa. S Karolom teraz sedíme v kaviarni na Hviezdoslavovom námestí a sme spokojní.

Mečiar prehral voľby, Karol urobil veľkú oslavu na dvore na Mýtnej, rád tam pod holým nebom, pri platane, ktorý sme tam zasadili, varil. Lúčime sa, ja idem domov, mám to kúsok. Karol ide za manželkou Mirou a potom do Domu kultúry Zrkadlový háj, kde je koncert s oslavou.

Krátko po 6.00 ráno mi zvoní telefón, volá Karolova sekretárka pani Šunecová. Karol mal nehodu a mám zavolať doktora Traubnera.

Krátko po 6.00 ráno mi zvoní telefón, volá Karolova sekretárka pani Šunecová. Karol mal nehodu a mám zavolať doktora Traubnera. Vytočím jeho číslo. Pavol Traubner mi hovorí, že Karol má ťažké poranenie hlavy a jeho stav je vážny, operujú ho na Kramároch a mám sa pripraviť na všetko. Nechápem to. Je na Kramároch, jeho stav je vážny, čo sa mohlo stať?

Spojím sa s jeho manželkou Mirou, ktorá mi vysvetlí, že Karol stratil vedomie a odpadol na toalete, pričom si zranil hlavu, išiel hneď na pohotovosť, ale pustili ho domov, nadránom mu prišlo zle a stratil vedomie. Spomeniem si, že sa to Karolovi už raz prihodilo, pred dvoma mesiacmi na oslave šesťdesiatin Václava Havla v Prahe

Sadám do auta a idem na Kramáre, kde je už aj Mira, čakám na neurochirurga profesora Šteňa. Po operácii mi oznamuje zdrvujúcu správu. Keby nešlo o Karola Ježíka, asi by ho neoperoval, jeho stav bol takmer beznádejný. „Ak to prežije, už nikdy to nebude on, akého ste ho poznali.“

Chodíme s Mirou Nábělkovou celý týždeň do nemocnice, dokonca sme vyhľadali liečiteľa, ktorý mi v decembri niekde v Prievoze otvoril do pol pása nahý a ubezpečoval ma, že Karol to prežije. Sedím pri Karlovom lôžku a držím ho za ruku. Sestričky, ktoré majú práve službu, si myslia, že ja som ten liečiteľ a chodia sa na mňa pozerať. Čakáme na zázrak.

Obraz šestnásty

Sedíme na porade v Domine. Zazvoní mi telefón, už mobilný. Mira mi oznamuje, že Karol zomrel. Na pohrebe v krematóriu je množstvo ľudí, smútočnú reč má aj premiér Mikuláš Dzurinda. Mnohí redaktori plačú.

Obraz sedemnásty: 1999

Milan Šimečka si sadá na Karolovou stoličku v malej kancelárii na Mýtnej ulici pod nástennú poličku od výtvarníka Fera Guldana. Mali sme aj ďalších kandidátov, o ktorých sme s Petrom Vajdom premýšľali - Roba Kotiana a Mariána Leška.

Ale jednoznačne zvíťazil Milan. Šimečkovou podmienkou bolo, že si môže priviesť svoj tím z Domina do denníka SME. Ja som nemal nič proti, ale Štefan Hríb a Jano Štrasser chceli ostať robiť Domino, a tak sa rozdelili.

Bojujeme o distribučnú sieť. Na scéne sa objavuje Ivan Kmotrík a chce v konkurze za zlomok ceny kúpiť PNS, ktorá pri krachu spláchla 200 miliónov korún a nezaplatila ich vydavateľom.

Rokovania o tom, aby Kmotrík zaplatil dlžnú sumu za PNS, sú veľmi náročné. Občas sa na našich stretnutiach objaví Jozef Svoboda, ktorého o pár rokov zastrelia pred stávkovou kanceláriou. Keby nás vtedy niekto odfotil, médiá by mohli zlomyseľne napísať, že som mal kontakty s mafiou.

Nakoniec sa dohodneme s Kmotríkom a ten nám všetko zaplatí, aby sme neblokovali jeho plány. Zjednocuje distribučné siete pod svoju firmu Mediaprint Kapa, ktorá funguje dodnes ako majoritný distributér slovenskej tlače. Kmotrík získal v konkurze aj tlačiarenský podnik Danubiaprint, ktorý pod názvom Versus zatvoril až v roku 2015. Bol proste šikovný v konkurzoch.

Obraz osemnásty: 2000

Už dva roky vedieme súboj s nemeckým vydavateľstvom Verlagsgruppe Passau (VGP) v regiónoch. Ide o špecialistu na vydávanie regionálnej tlače. Po páde Mečiara začali prichádzať zahraničné investície na Slovensko aj do médií. VGP chce od nás kúpiť našu regionálnu sieť novín za 100 miliónov korún.

Je to pre nás nepredstaviteľná suma peňazí, ale odmietame. Máme svoj logický plán, budujeme komplexné vydavateľstvo s celoštátnymi aj regionálnymi novinami. Prvé regionálne noviny sme kúpili v Ježíkovom rodnom meste v Trnave a volali sa Th extra. Dnes už sa volá celá naša sieť regionálnych týždenníkov MY.

Druhé noviny boli v Prešove a potom nasledoval Korzár po pokuse Rezešovho VSŽ ovládnuť košický nezávislý denník Korzo. Na jar v roku 2000 pristupuje VGP na našu ponuku vytvoriť spoločné vydavateľstvo v pomere 50:50. Moderne tomu hovoríme joint venture. Po fúzii sa stávame druhým najväčším vydavateľom na Slovensku.

Obraz devätnásty: 2001

Štefan Hríba stretnem na chodbe vydavateľstva a hovorí mi, že nejaké lietadlo narazilo v New Yorku do dvojičiek a tie horia. Zapnem si televízor a opäť začnem fajčiť. Znovu prestanem až o rok, ale to už navždy.

Kupujeme týždenník The Slovak Spectator a spoznávam Toma Nicholsona, ktorý neskôr odhalí kauzu Gorila.

Obraz dvadsiaty 2003

Milan Šimečka, Miloš Žiak, Ján Mojžiš, vtedy šéf NBÚ a ja ideme kamsi do pivnice, kde nás nemôžu odpočúvať. Mojžiš nám rozpráva o zneužívaní tajných služieb. Znie to dosť desne, ale ja si ako vždy nechávam od informácií odstup.

O pár týždňov neskôr sledujem na obrazovke tlačovú konferenciu premiéra Dzurindu, na ktorej hovorí o skupinke a menuje v tejto súvislosti denník SME.

Stretávam sa so Štefanom Hudecom, šéfom Úradu vlády a svojím spolužiakom z gymnázia a hovorím mu, že Milan Šimečka určite nie je členom žiadnej skupinky, že je to nezávislý intelektuál. Štefan mi hovorí, že on si nemyslí, že šéfredaktor alebo niekto zo SME je priamo členom skupinky, ale že sme ľuďmi zo skupinky zneužívaní. Ešte v tom istom roku sa ukáže, že denník SME bol nelegálne odpočúvaný.

Vyšetrovanie vedie za vojenskú prokuratúru Dobroslav Trnka, neskorší generálny prokurátor. Stretávam sa s ním v Pezinku v jeho kancelárii, kde mi potvrdil, že nahrávka Pavla Ruska s naším redaktorom nebola odpočutá na telefóne Pavla Ruska, ale na telefónnom aparáte v denníku SME. Nikto v tejto kauze nebude potrestaný.

Obraz dvadsiaty prvý: 2004

Po tom, čo sme kúpili v roku 2002 denníka Práca od Slavie capital a neskôr sme prebrali aj ďalšieho konkurenta Národnú obrodu, dosiahol denník SME svoj najvyšší predaj. Priemerne predávame 76 000 výtlačkov a v sobotu až 100 000 kusov.

Na letisku v Madride sú prísne bezpečnostné opatrenia. Dva dni pred tým zaútočili teroristi na madridské vlaky. Pred hlavným dopravným uzlom vlakovou stanicou Atocha si kupujem tričko s čiernou stuhou, horia tam stovky sviečok za takmer 200 obetí teroristického útoku.

V Madride podpisujem zmluvu s agentúrou na nákup autorských práv spisovateľov pre edíciu Svetová knižnica denníka SME. Postupne vydáme v tejto edícii 80 kníh a predáme takmer milión kusov. Začíname Umbertom Ecom.

Obraz dvadsiaty druhý: 2006

Trošku sme zbohatli a tak sme začali organizovať stretnutia manažmentu v zahraničí, kde prezentujem celoročné výsledky našej firmy. Dodnes zachovávam túto tradíciu spred desiatich rokov. Spávame po dvoch a ja mám v izbe Milana Šimečku.

Diskutujem dlho do noci. Obhajujem pozíciu ekonomického liberála, že trh všetko vyrieši spravodlivo a súkromné firmy budú akosi automaticky postupne kultivovať spoločnosť, lebo konkurencia na trhu ich bude nútiť správať sa korektne.

Vravím Milanovi: „Trh je spravodlivý, vyhrávajú najschopnejší.“ Milan to nazýva ilúziou, vraví, že svet sa rúti nesprávnym smerom do katastrofy a nemá odpovede na veľmi dôležité morálne dilemy. Podceňujem to, čo hovorí, vysvetľujem mu, že je ľavičiar a že je to v rozpore s mojím presvedčením a pohľadom na svet.

Milan konštatuje, že sa naozaj pozeráme na svet odlišne a že s Petrom Vajdom podceňujeme spoločenské hrozby, že ekonomická reforma Ivana Mikloša ani zďaleka nevyrieši všetky problémy našej spoločnosti.

Čím som straší, tým viac si spomínam na tento náš rozhovor a myslím, že Milan mal v mnohom (ale nie vo všetkom) pravdu.

Obraz dvadsiaty tretí

Večeriame v trojici: Peter Vajda, Milan Šimečka a ja. Milan nám po dlhšej dovolenke oznamuje definitívne rozhodnutie odísť. Keď osamieme, Peter Vajda mi hovorí, že asi je to tak dobre. Pár mesiacov pred tým som mal s Milanom spor, lebo zlikvidoval ekonomické oddelenie, pretože redaktori na ekonomike mali iný názor na reformy ako on.

Povedal som mu: „Milan, teraz robíš to, proti čomu celý život bojuješ, vyhadzuješ ľudí len preto, že majú na vec iný názor ako ty.“ Milan tvrdil, že ekonomická redakcia nie je nezávislá a že ju vlastne nepriamo riadi Ivan Mikloš.

Na rozlúčkovej porade ma zástupkyňa šéfredaktora verejne obviňuje, že som Milana zmanipuloval a preto odchádza, poprosím ho, aby potvrdil, či je to pravda. Milan to popiera, ale hovorí, že naše názory a pohľady na svet sa rozchádzajú. Stretnem sa so všetkými redaktormi, aby sa mi nerozpadla redakcia, pretože vydavateľstvom beží fáma, že Dzurindova SDKÚ kupuje u nás akcie a bude mať vplyv na denník SME. Blízka budúcnosť ukáže, že to nie je pravda.

Obraz dvadsiaty štvrtý

Milan mi odporúča na miesto šéfredaktora Matúša Kostolného: „Je jediný, kto to môže robiť, je z dobrej rodiny, vzdelaný a slušný chalan, ja by som tam dal na tvojom mieste jeho.“ Matúš sa stane šéfredaktorom, ale ešte pred tým našu ponuku odmietne Martin Bútora.

Mojím favoritom je Lukáš Fila, extrémne šikovný mladý muž, ktorého som objavil v našich anglických novinách The Slovak Spectator.

Matúš ho prijme za svojho zástupcu. A v roku 2014 sa stane riaditeľom projektu N. Niektorí volajú zlomyseľne nových ľudí vo vedení kindermanažment. V tom čase sú to tridsiatnici.

Obraz dvadsiaty piaty: 2009

Náš deväťročný partner Verlagsgruppe Passau predáva svoje akcie Rheinisch-Bergische Verlagsgesellschaft. Tešíme sa, pretože v ich portfóliu je okrem významného nemeckého denníka Rheinische Post aj český denník Mladá fronta Dnes, ktorý má podobnú históriu, zameranie a kultúru ako denník SME.

Peter Vajda im nekladie žiadne dodatočné finančné podmienky, aby uľahčil ich vstup k nám. O päť rokov predajú Mladú frontu Dnes Babišovi a pozíciu v našom vydavateľstve Pente.

Obraz dvadsiaty šiesty: 2010

Otvárame novú modernú tlačiareň Wifag. Po dlhých rokovaniach počas teplého augustového dňa nás partneri zo Švajčiarska prosia, aby sme už konečne pustili klimatizáciu. Vysvetľujem im, že klimatizácia sa naozaj pokazila a nie je to nátlakový prostriedok, aby znížili cenu. Celá investícia nás bude stáť nakoniec okolo 10 miliónov eur. Našťastie, tie peniaze už máme z vlastných zdrojov. Je to začiatok konca konkurenčného Versusu.

V decembri sa nám narodí s manželkou druhá dcéra Laura. Byť staršími rodičmi má svoj pôvab, ale je to aj vyčerpávajúce. Laura sa ma o niekoľko rokov bude pýtať, prečo si všetci myslia, že som jej dedko. Trávim s ňou oveľa viac času ako s prvou Miriam.

Tlačiareň Petit Press. (zdroj: Archív SME)

Obraz dvadsiaty siedmy 2011

Čoraz viac si uvedomujem, že printové vydania novín nás dlhodobo neuživia. V zahraničných odborných časopisoch už vychádzajú prognózy, v akom čase a v ktorej krajine zaniknú printové denníky. Slovensko je v prognóze posadené až do roku 2022. Online by nás veľmi dobre uživil, pretože sme začali na Slovensku ako prví, ale na náš trh prichádzajú globálni hráči ako Google a Facebook, ktorí majú technológie vyvíjané pre celý svet a začínajú sťahovať k sebe príjmy z reklamy.

Zdá sa, že jedinou šancou pre vydavateľstvá, ako sme my, je začať spoplatňovať digitálny obsah. Moje úvahy sa stretnú s plánom Tomáša Bellu založiť platformu pre platený obsah pod názvom Piano. Po finančnej kríze je to hádam jediný segment, ktorý v tržbách rastie, ale musím presvedčiť vedenie redakcie SME, že články, ktoré raz zamknú, už nesmú popoludní otvárať, lebo je to podvod voči platiacim zákazníkom.

Je to jeden z mála príkazov, ktoré vydám subordinačne. Idem proti autorskému egu, pretože editori otvárali popoludní články, aby mali autori väčšiu čítanosť. Spoplatnením digitálneho obsahu na internete vyvoláme nevôľu čitateľov, ktorá sa prevalí ako vlna cez sociálne siete.

Správna otázka nie je, prečo spoplatňujeme obsah, to je jasné, bez toho neprežije seriózna žurnalistika, ale prečo je to také lacné. Jednoducho preto, že vynecháme drahý distribučný kanál a tlačiarenský proces a autora priamo spojíme s čitateľom.

Obraz dvadsiaty ôsmy

V kancelárii je päť chalanov, z ktorých som pred pár rokmi urobil vedenie denníka SME, vyzývajú ma, aby som ich viedol v novom projekte, ale ja nikam neodchádzam. „Toto sa volá vypovedanie lojality, odteraz budeme konkurenti,“ vravím im. Nedokážem ich presvedčiť.

Tesne pred koncom roka prepukne kauza Gorila. Tom Nicholson už nepracuje pre nás, lebo jeho manželka sa stala poslankyňou parlamentu za SaS a Matúš Kostolný mu vysvetlil, že je v konflikte záujmov a nemôže písať politické témy.

Tom odchádza do Trendu a potom na voľnú nohu. Materiál máme v redakcii už vyše dva roky. Redakcia sa pokúšala overiť informácie, ktoré sa z neho dozvedela. Tom materiálu bezvýhradne verí, ale Matúš Kostolný je opatrný. Keď sa údajný spis objaví nezredigovaný na internete, kauza prepukne v plnom rozsahu a takmer zničí SDKÚ.

Tom Nicholson pripravil knihu Gorila, na Vianoce ideme na drink a ja mu podám tradičný vianočný balíček s vínom. Hovorím mu, že knihu rád vydám, ale všetky časti musí vidieť a schváliť náš právnik. Takisto som opatrný, čo sa Tomovi nepáči. Okresný súd predbežným súdnym opatrením zakáže knihu vydať.

Je z toho aféra, ktorá predaju pomôže. Po odblokovaní rozhodnutia súdu vyjde kniha, ktorá sa predá v náklade vyše 60 000 kusov. Tom reční na námestiach plných nespokojných ľudí, žiadajú vyšetrenie kauzy Gorila.

Obraz dvadsiaty deviaty: 2014

Náš partner skupina Rheinische Post predala v Česku Mladú frontu Dnes a Lidové noviny Babišovi. Je nám jasné, že onedlho vycúvajú aj zo Slovenska. Nemeckí vydavatelia, ktorých sme vítali ako žiadaných, bohatých a neutrálnych investorov do médií, cúvajú zo stredoeurópskeho priestoru.

Nečudo, v domácich krajinách riešia podobné problémy ako my, stratu výkonnosti printových médií a to, čomu sa hovorí na celom svete transition period, prechod z klasických tlačových médií na digitálne. Pred letom 2014 si Johannes Werle, zástupca Rhenische Post, podal ruku s Petrom Vajdom.

Cena za 50 % akcií Petit Pressu má byť 8,25 mil. eur. Handshake s Werlem mal potvrdzovať tento obchod. Peter Vajda nebude dlho schopný uveriť, že ho nemeckí partneri napriek podaniu ruky oklamú a za jeho chrbtom predajú akcie Pente.

Obraz tridsiaty

Igor Grošaft, majiteľ agentúry SITA, nám predstavuje Jaroslava Haščáka ako investora. Ale veď my ho poznáme. Grošaft povie len niekoľko viet a potom spolu s Petrom Vajdom vedieme dlhé rokovania s Haščákom. Sme unavení.

Píšem list Johannesovi Werlemu, zástupcovi skupiny Rheinische Post a informujem ho, že skutočným investorom je Penta a žiadam ho, aby odstúpili od kúpno-predajnej zmluvy. Trvá na tom, že kupujúcim je Grošaft a SITA a vyhráža sa mi súdom, pokiaľ prekazím tento obchod.

V kancelárii je päť chalanov, z ktorých som pred pár rokmi urobil vedenie denníka SME, vyzývajú ma, aby som ich viedol v novom projekte, ale ja nikam neodchádzam. „Toto sa volá vypovedanie lojality, odteraz budeme konkurenti,“ vravím im. Nedokážem ich presvedčiť.

Jeden za druhým ma odmietajú. Ako prvý a úplne najjasnejšie sformuloval svoje stanovisko Lukáš Fila. Stretnem sa s každým redaktorom, ale napriek tomu odchádza vyše 40 ľudí. Veľmi ma to zraňuje, ale snažím sa celú vec racionalizovať. Dokonca idem na rozlúčkovú párty redaktorov, ktorí odchádzajú do nového projektu, kde nám urobia spoločnú fotku s Matúšom Kostolným, ako sa k sebe chúlime.

V rozhlase hovorím, že z neho u nás vyrástla silná osobnosť a som na to hrdý. Neútočím na nich, lebo rozumiem ich motivácii. Pri rozlúčke zdôrazňujem, že idú do malého projektu a my budeme brániť ten veľký. Zostávam s Petrom Vajdom, s ktorým som denník SME zakladal. Bojujeme o jeho pôvodnú podobu.

Stretávame sa s množstvom podnikateľov - s Oszkárom Világim, Jánom Sabolom, Otom Bergerom, Miroslavom Trnkom, Ladislavom Kossarom a snažíme sa zložiť alianciu, ktorá by vyplatila 15 miliónov eur Rheinische Post za 50-percentný podiel v Petit Presse. Z rôznych dôvodov nie je ani jedno rokovanie úspešné. Beží nám lehota 30 dní. Iba Miroslav Trnka vraví, že filantropicky je v tejto kríze ochotný investovať 1,5 mil. eur bez ďalších podmienok, ale to je pre nás málo. Nakoniec ich vloží do projektu Denníka N.

Neďaleká budúcnosť ukáže, aké múdre bolo moje rozhodnutie. Ostávam a bránim SME proti svojim bývalým kolegom, ktorí sa zo dňa na deň stali mojou konkurenciou a zároveň proti vstupu Penty.

Obraz tridsiaty prvý

Beata Balogová váha, už dávno som ju chcel do SME, lebo som veril, že dokáže na spravodajstve zužitkovať svoje vzdelanie z Columbie a presadiť svoje anglosaské videnie žurnalistiky. Ako šéfredaktorka The Slovak Spectator študovala na univerzite v New Yorku, počas jej štúdia ju zastupoval Tom Nicholson.

Nakoniec po troch týždňoch premýšľania privolí a stane sa šéfredaktorkou. Preberá noviny v ťažkej situácii, newsroom je poloprázdny, ale ukáže sa, že to zvládne.

Obraz tridsiaty druhý

Píšem SMS J. Haščákovi: Zobudil som sa do sobotného rána po jednom z najťažších mesiacov svojej kariéry. Ľudia v SME sa lúčia, niektorí plačú. Nemôžeme ignorovať fakt, že SME je rozbité a je na tom veľmi zle.

V nedeľu musím ísť do redakcie. To sa naposledy stalo po Ježíkovej smrti. Tento stav sa dá napraviť už len čiastočne. Výpoveď mi dalo 53 ľudí.

Niektorí čakajú, ako dopadnú naše rokovania. Je to exodus porovnateľný s rokom 1993. Toto nie je rada, ale prosba: Skúste sa nad tým zamyslieť a ustúpte do minority.

Obraz tridsiaty tretí

A potom dôležitý moment a Haščákov novembrový súhlas s minoritným postavením, okamih jeho rozhodnutia, ktoré pomohlo vyriešiť túto neriešiteľnú, patovú situáciu.

Napriek tomu je tu odchod vyše štyridsiatich ľudí, ale príchod nových - Beaty Balogovej, Petra Šabatu, rozhodnutie Tomáša Prokopčáka ostať a prevziať online.

Obraz tridsiaty štvrtý

Je tesne pred Vianocami. Na hokejovom zápase Slovana sa ma Peter Mertus, dnes už bývalý CEO News and Media holding spýtal, či by sme reflektovali na ponuku odpredať Új Szó.

„Už sme mali dve ponuky, ale odmietli sme ich a ponuky boli dosť vysoké, takže myslím si, že nie,“ odpovedal som mu. „A kto by bol kupujúci?“ spýtal som sa ho.

„Zatiaľ nemôžem povedať,“ odpovedal.

„Pozhováram sa o tom s Petrom Vajdom, ale myslím si, že nie. Nepredávame nič z nášho portfólia.“

Slovan vyhral 1:0 nad Traktorom Čeljabinsk a ešte stále si uchovával nádej na play off. Na rozhovor s Petrom Mertusom som počas sviatkov zabudol a pripomenuli mi ho až Martin Danko a Peter Andits z Penty, keď sa o dva mesiace ozvali s vážnou ponukou na odkúpenie nášho maďarského portfólia. Suma, ktorú nám ponúkli, bola vysoká.

„A pre koho by ste to kupovali?“ spýtal som sa pochybovačne.

„Pre nás, pre NMH,“ odpovedal jednoznačne Martin Danko.

Išiel som za Petrom Vajdom do Prahy, bol už vtedy trochu pochudnutý, ale nevedel som, že je chorý a informoval som ho o ponuke zo strany Penty, medzitým som zašiel aj za Bélom Bugárom a Oszkárom Világim, aby som zistil, či nevedia, kto by mohol mať záujem o kúpu denníka Új Szó, najmä či nejde o nejakých podnikateľov okolo premiéra Orbána, z čoho mali naši kolegovia v maďarských tituloch nočnú moru. Odpoveď bola negatívna.

Navrhol som Petrovi, aby podmienil predaj našich maďarských titulov kúpou ďalších päť percent akcií od Penty v Petit Presse, čím by sa stav stabilizoval na 60:40 v prospech PSIS a aby nám podpísali päťročné moratórium na predaj Új Szó a Vasárnapu, aby nemohli tieto aktíva len transferovať niekomu inému.

Peter Vajda súhlasil, ale na prvých rokovaniach Penta odmietla predaj ďalších akcií v Petit Presse a až na stretnutí Haščák – Vajda sa pred letom dohodli na koncepte celého obchodu. Peter už vtedy vedel, že je vážne chorý a zobral na rokovanie syna Martina.

Po lete sme doťahovali celý prípad s Petrom Anditsom z Penty, pretože ako vždy, diabol je v detailoch a tie bolo treba doriešiť, a ja som netušil, že je to posledný obchodný prípad, ktorý som robil s Petrom Vajdom.

Keď som Petra videl naposledy uňho doma, vyčerpaný podpisoval záverečné dokumenty o predaji Új Szó a Vasárnapu, veľmi som sa oňho bál. Zostal som len 15 minút a išiel preč, lebo jeho obetavá manželka Libuša mi naznačila, že je veľmi unavený. Objal som ho na vozíčku, znie to sentimentálne, ale ako syn otca. Naposledy.

Približne o šesť týždňov nato som v nedeľu 15. októbra ráno dostal SMS od Petrovho brata Juraja Vajdu: „Peťko dnes ráno odišiel.“ Pohreb je v Prahe a smútočnými prejavmi sa s ním lúči syn Martin, Václav Foglar, Ladislav Snopko a ja.

Druhý zo zakladateľov denníka SME skončil svoju životnú púť, sadol som si k stolu v kuchyni a napísal som nekrológ. Po mojom otcovi odišiel v ten istý rok aj Peter. Otec zomrel rovnako v nedeľu pätnásteho, ale v januári na deň výročia denníka SME

Obraz tridsiaty piaty

Po Petrovej smrti sa začali objavovať klebety, že Penta kúpi podiel od Prvej slovenskej investičnej spoločnosti a ovládne tak SME. Prišiel som do nového sídla PSIS v Bratislave neďaleko ministerstva spravodlivosti, kde bolo zhromaždenie všetkých akcionárov. Nevidel som ich takto pohromade už azda 10-15 rokov.

Po krátkej informácii z mojej strany o tom, ako sa vyvíja vydavateľstvo, mi oznámili, že akcie v žiadnom prípade nechcú predávať.

Václav Foglar, Vlado Rajčák, Miro Mihalus, Jozef Grnáčik, Vilo Maroš, Juraj Vajda aj Petrov syn Martin ma ubezpečovali, že teraz sú ako jeden muž, ktorý nechce stratiť pozíciu na mediálnom trhu a chcú pokračovať v odkaze Petra Vajdu.

Akcionári vyslali Martina Vajdu a Juraja Vajdu do redakcie, aby toto posolstvo pretlmočili aj redakcii denníka SME.

Martin Vajda sa vrátil zo Spojených štátov. V zahraničí strávil 12 rokov, ale teraz sa sťahoval aj s americkou manželkou naspäť do Prahy, aby si sadol na stoličku svojho otca. Na návšteve v redakcii vystupoval s úctou k práci redaktorov a s veľkým rešpektom, hovoril pokojne, bez trémy a jasne. Možno bude ešte lepší ako jeho otec, pomyslel som si. Výmena generácií sa začala, ak chceme, aby denník SME prežil ďalších 25 rokov, čaká to aj mňa, bolo by krásne dožiť sa spoločne osláv 50. výročia novín, ktoré som spoluzakladal.

Obraz posledný

Sme dva dni pred oslavou výročia, tento text má vyjsť v pondelok, napísal som ho za necelé dva dni. Poprosím manželku, aby si ho prečítala. Po dvanástich kapitolách mi hovorí: „Veď ty si vykradol môj štýl a neposielaj mi text mailom v tele správy ako primitív.“ Manželská hádka je na spadnutie. Nuž, ale čo mám robiť, Deniska, keď tvoj štýl sa mi tak veľmi páči a ty si spisovateľka a je len riaditeľ.

A teraz by mal prísť disclaimer, keďže je denník SME nekompromisne transparentný, že Alexej Fulmek je generálny riaditeľ vydavateľstva Petit Press a preto môžeme byť v konflikte záujmov s týmto textom.

Rovnako ako to uvádzame o článkoch pod Pentou a pod textami o knihách mojej manželky.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Alexej Fulmek sa narodil 3. február 1966 v Bratislave. Študoval žurnalistiku na filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1989 nastúpil do Smeny ako redaktor kultúry. Neskôr (1992) sa stal zástupcom šéfredaktora Karola Ježíka a 15. januára 1993, keď vznikol Denník SME, sa stal riaditeľom vydavateľstva Petit Press, ktorým je dodnes. Je ženatý, má dve dcéry.

Čítajte ďalej

Karikatúra denníka SME (Sliacky).


Karikatúra denníka SME (Sliacky).


Karikatúra denníka SME (Sliacky).


Karikatúra denníka SME (Rosie Babicová).


Karikatúra denníka SME (Sliacky).


SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu