Autor je profesorom politiky na Princetonskej univerzite
Mnohí očakávali, že veľký politický príbeh roku 2017 bude o víťazstve populizmu v Európe. Veci sa ale nevyvinuli týmto smerom. Nie – v najväčšom príbehu šlo o samozvané „hnutia“, čo prevrátili alebo nahradili tradičné politické strany.
Vezmime si La République En Marche! francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktoré minulú jar drvivo zvíťazilo vo francúzskych prezidentských a parlamentných voľbách.
Alebo si vezmime, ako sa koncom roka stal 31-ročný Sebastian Kurz rakúskym kancelárom po tom, čo prekopal konzervatívnu Ľudovú stranu Rakúska (ÖVP) na hnutie menom “Zoznam Sebastiana Kurza – Nová ľudová strana”.
V celej Európe zažívalo čoraz viac voličov tradičné politické strany ako sebecky prospechárske a bažiace po moci. Aj v rozvojovom svete teraz strany so zavedeným, rešpektovaným rodokmeňom – ako Africký národný kongres (ANC) v Juhoafrickej republike – všeobecne považujú za skorumpované.
V mnohých prípadoch sa tradičné strany stali čímsi, čo politológovia nazývajú „kartely“: využívajú štátne zdroje, aby zostali pri moci, a bez ohľadu na svoje politické odlišnosti často spolupracujú spolu so zámerom vytlačiť svojich vyzývateľov.
Do politiky z ulice
Zdá sa, že hlavne mladí voliči majú menší záujem pracovať pre tradičné strany, ktoré považujú za príliš byrokratické, a teda nudné. Človeku sa natíska známy vtip Oscara Wildea o probléme so socializmom: vyžaduje si priveľa večerov.
Neprekvapí teda, že najinovatívnejšie politické experimenty v Európe v ostatných rokoch vznikajú z pouličných protestov a masových zhromaždení, ktoré sa vyhýbajú hierarchickým formám organizácie.
