Autor je umelec a publicista
Spôsob, akým sa vyrovnávame so svojimi zlyhaniami a nedokonalosťou je dôležitý pre jednotlivca aj pre spoločnosť.
Pamätám si, s akým dešpektom som sa kedysi pozeral na spoveď, počas ktorej veriaci vyznávajú svoje hriechy, aby im nakoniec spovedník v Božom mene udelil rozhrešenie. Pre mladého rebela a idealistu to bol symbol pokrytectva – cez týždeň veriaci napáchajú množstvo zla, aby v nedeľu zašli do kostola, vyspovedali sa, uľavili svojmu svedomiu a mohli v pondelok začať odznova.
Súčasťou môjho idealizmu bolo presvedčenie, že ak človek vyznáva nejaké ideály je jednoducho jeho povinnosťou podľa nich žiť a bodka.
Ako to však býva, pribúdajúce roky prinesú človeku určité vytriezvenie. Sú to najmä vlastné zlyhania, ktoré učia pokore. Nemyslím pri tom iba na novoročné predsavzatia, ktoré hneď hodíme za hlavu. Neraz ide o fundamentálne veci. Napríklad Havlova „pravda a láska“ znie krásne, horšie je, keď človek pristihne sám seba, ako v najrôznejších situáciach uprednostňuje milosrdnú lož (často milosrdnú predovšetkým k sebe samému), alebo aspoň účelové prifarbovanie skutočnosti.
A o láske radšej ani nehovorím. Je to už pár rokov dozadu, čo som si do poznámok zapísal vetu: „Nikto sa nespreneveril mojím ideálom tak, ako ja sám.“
