Autorka je zakladajúcou dekankou Blavatnik School of Government na Oxfordskej univerzite.
Spojené kráľovstvo pred Vianocami urýchlilo rozbeh schémy sociálneho zabezpečenia, aká by sa mohla páčiť len Ebenezerovi Scroogeovi (postava z Dickensovej Vianočnej koledy - pozn.red.). Program „univerzálneho príspevku“ nahrádza šesť rôznych sociálnych dávok – napríklad daňový príspevok na deti a dávku na bývanie – jednou jedinou.
Cieľom je motivovať k zamestnanosti a vytvoriť online systém s ľahším používaním.
Taká je aspoň myšlienka. Bohužiaľ, nábeh nového systému je tŕnistý. Minimálna čakacia lehota 42 dní na prvú dávku znamená, že niektoré rodiny ostali bez centu až šesť týždňov. A keď peniaze prišli, nejeden prijímateľ zistil, že im dávky znížili. V oblastiach, kde sa univerzálny príspevok výrazne uplatňuje, rastie odkázanosť na potravinové banky, ako aj nútené vysťahovania.
Napriek všetkým dramatickým titulkom však v britskej reforme sociálneho zabezpečenia existuje hlbší a neodhalený problém: namiesto, aby znížil chudobu, mohol by ju v skutočnosti zhoršiť.
Kedy ľudia robia zlé rozhodnutia
Vo svojej priekopníckej knihe z roku 2013 „Núdza: Prečo mať primálo znamená tak veľa“ skúmali Sendhil Mullainathan z Harvardu a Eldar Shafir z Princetonskej univerzity podmienky, za akých ľudia robia rozhodnutia ohľadom usporiadania svojej práce, rodiny a života. Ich štúdia obsahuje dve ponaučenia, ktoré treba brať do úvahy pri vyhodnocovaní najnovšieho prepracovania britského sociálneho systému.
