Ak existuje na Slovensku niekto, kto by sa mal zapojiť do kampane „me too“, tak je to stavebné sporenie.
S libidom (sexom) má proces isteže pramálo spoločné, avšak nájsť čosi zneužívanejšie vo svete než tento bankový „produkt“ na Slovensku by bolo veľké umenie.

Dá sa, iste, protestovať, že stĺpček nie je génius – ako napríklad Trump – takže nemôže mať prehľad o všetkých formách zneužívania, ktoré sa dejú vo svete.
Usvedčujúcim dôkazom však je, že počty motorových vozidiel, iných predmetov bežnej spotreby či luxusných dovoleniek s (čiastočným) zdrojom financovania v stavebnom sporení sú zaručene vyššie – zrejme nielen spolu, ale aj individuálne – než jednotky nájomného bývania.
Konštitučný zmysel (účel) štátom bonifikovaného „produktu“ sa takto fakticky rozplynul a „samozrušil“.
A to je akurát dostatočný dôvod, aby štát prerušil či zásadne obmedzil subvencovanie nákupov, ktoré so strechou nad hlavou, nemajú spoločné zhola nič.
Skutočnosť, že nájomné bývanie tvorí necelých päť percent slovenského trhu, hovorí za seba a nepripúšťa omyl.