Autor je teológ a spisovateľ
V polovici marca 1291 došla do posledného križiackeho mesta v Levante, Saint Jean d' Acre, ľudová križiacka výprava z Talianska. Bola jedným zo spontánnych prejavov kruciaty, nebrala príliš ohľad na strategické uvažovanie lídrov križiackych území a ich európskych spojencov a nezaoberala sa otázkami udržateľnosti európskeho metafyzického panstva vo východnom Stredomorí.
Vodcovia výpravy obvinili križiacke rody snažiace sa o budovanie krehkého mieru alebo aspoň prímeria z kolaborácie s moslimami, z neochoty obnoviť pokusy o znovudobytie svätého hrobu a priateľských vzťahov so sultánom Al-Ašfranom.
V polovici marca koncom trinásteho storočia sa európski obyčajní ľudia s rozprávkovými predstavami o živote v ťažko vydobytých dŕžavach Orientu rozhodli, že potrestajú križiacku kaviareň za to, že podceňuje čas ostávajúci do posledného súdu, ktorý do kolektívnej predstavivosti Európanov vložili proroctvá z knihy Danielových vízií a Pseudo Metodovej Apokalypsy.
Posolstvá týchto textov, o tom, že druhý Kristov príchod sa neuskutoční, dokiaľ sa židia a moslimovia neobrátia, šírili počas dvoch storočí po európskych trhoch, fašiangoch a vo veľkonočných drámach potulní kazatelia, záhadný Majster z Maďarska, antisemitský križiak Emicho z Leiningenu, organizátori detskej výpravy a desiatky exaltovaných mystikov presvedčených, že ak je deň súdu príliš vzdialený, treba ho priblížiť, ohnúť čas tak, aby sa uskutočnil čo najskôr.
Mentalita obkľúčenia
Výsledkom boli pogromy v Porýní a Podunajsku, vyvražďovanie moslimského obyvateľstva, ako ráno 13. marca 1291 na trhovisku v Acre, napriek snahe templárskeho veľmajstra Guillauma de Beaujeu, ktorý sa snažil masakru zabrániť a potrestať vinníkov.
Pokračovanie udalostí je známe. Namiesto parúzie (druhého príchodu Krista - pozn. red.) boli obyvatelia mesta svedkami príchodu sultánovej armády a obliehania trvajúceho do 28. mája, keď padla do rúk sultána aj templárska citadela s desaťtisíc civilistami.
V čase od marca do mája, napriek vyjednanému desaťročnému prímeriu kráľa Henricha II., Cypru a Jezuralema, skončila posledná európska pevnosť a historici neskôr určia dobytie Acru za oficiálny koniec kruciaty.
V troskách mesta sa však zrodí podľa vzoru židovských povstalcov z Masady mentalita obkľúčenia, čo si dodnes pripomína izraelská armáda veršom Chenit Matzada lo tipol, שנית מצדה לא תיפול.
Teda: Masada už nepadne.
Chcú nás pripraviť o večný život
V ruinách životov a dejín sa kresťania z Acru zadefinujú prvýkrát ako spoločenstvo trpiace neurózou ľudí obkľúčených nepriateľským svetom. Vidia sa ako pokračovatelia odboja z Masady proti rímskemu legátovi v Judei, Luciusovi Flaviusovi Silvovi a jeho Légii X Fratensis, Al-Ašfranových mamelukov a katapultov.
