Možno toho nie je viac, len diagnostika je jemnejšie vyladená – aspoň tak hovoria experti na poruchy správania u detí.
Vieme, čo si asi myslíte. Že keď dnes zájdete k doktorovi, určite vám čosi nájdu. Alebo si vravíte, že rodičia aj deti majú priveľa času sa pozorovať. Že zvláštnosti sa dnes podporujú a ak je niekto v normále, vlastne je to čudné.
Ani známa tvár z Joj nepomohla; Suríniovej syna s aspergerom odmietajú Čítajte Určite sa dá hovoriť aj o rodičovskej prepiatosti či narcizme detí. Viniť dobu zo zvrátenosti, odsudzovať panské huncútstva. Už len to, poviete si, každý by chcel byť špeciálny a pritom plne začlenený do kolektívu!
Navyše, s každou ďalšou diagnózou sa dvíhajú aj nároky na školy. A inštitúcie – dokonca aj tie špecializované – sa rady problému strasú, ako ukazujú naše príklady.
Ak z tejto mozaiky problémov môžeme ponúknuť dobrý záver, je to tento: viac ľudí sa dnes hlási k nároku na šťastie. Nechcú prežívať za záclonou bytu, v osamotení, trestaní akousi vinou. Preto viac počujeme o takých menšinách a hentakých hendikepoch.
V závere je to dobrá správa, nie?
