Zvolenie Miloša Zemana za prezidenta Čechov nie je žiadna katastrofa. Je to len ďalšie potvrdenie trendu, ktorý oblieta nielen strednú Európu, ale aj zvyšok nepokojného Západu v predtuche, že sa svet rýchlo mení – takže voliči majú pokušenie zatiahnuť záchrannú brzdu.
Dlho som si nad tým ako novinár lámal hlavu. Že prečo neštandardní „týpkovia“ ako Mečiar, Fico, Orbán či Zeman majú tak dlho a takú vysokú podporu medzi bežnými voličmi – ktorých záujmy pritom tak očividne pošliapavajú, od karikatúrnej korupcie až po ich podvolenie sa oligarchom a bývalým papalášom.
Najprv som si myslel, že ľudia skrátka nevedia, ako sa tu v ich mene riadi štát – a že im to teda treba ukázať. A keďže aj tak opakovane volia tých „horších“, možno takúto ukážku treba ikskrát opakovať, kým každý štamgast nedokáže aspoň zhruba pochopiť a opísať, ako sa manipuluje tendrami alebo ako sa unesie štát.
Až nakoniec, po Gorile – vlastizrade v priamom prenose – mi to došlo. Že bežný volič má aj iné priority než rozkrádanie privatizačného procesu, z ktorého aj tak nič nemá, alebo eurofondy či tendre (detto). Že doplatky u lekára majú preňho oveľa väčší význam, lebo mu zoberú z rúk nielen „pár korún“, ale aj istotu, akou je bezplatné zdravotníctvo. A že keď dlho nemal možnosť vyjadrovať sa k záhadným reformám či k podozrivo udržiavanej vládnej väčšine, teraz môže aspoň urobiť to jediné, čo mu zostalo, a to povedať „nie“.
“Teraz môže volič aspoň urobiť to jediné, čo mu zostalo, a to povedať „nie“.
„
To „nie“ je často vnímané ako deštruktívne a protivné slovo. Akože nie? Veď sme členmi Európskej únie, o čom naši predkovia mohli len snívať, dostali sme od nej miliardy eur podpory a máme od nej garanciu bezpečnosti aj napredovania. Tak ako vám teraz môže napadnúť voliť opileckého deda s infantilnou túžbou rozhnevať Západ a koketovať s bývalými okupantmi? Kam vedia tá cesta, ktorou chcete evidentne pokračovať?
Lenže zabudnutý človek je nebezpečný tvor. Tie milióny mladých a úspešných naňho mávajú rukami, ale on ostáva tu medzi nami, v dedinských krčmách, a nejde nikam, lebo nemá kam.
Nie ako my s našimi štipendiami, zahraničnými stážami či zrealizovanými snami o otvorenom svete. On tu ostáva a pripomína nám cez vzácny inštitút demokracie, že treba vlak spomaliť alebo aj na chvíľu zastaviť, aby tiež mohol nastúpiť. A kritizovať ho za to je nielen pokrytecké – veď by sme chválili výsledkom tých istý volieb, keby dopadli čo len trochu inak –, ale je to aj nečestné. Lebo naozaj chceme vidiek nechať napospas jeho osudu a nezaoberať sa jeho agóniou.
Zeman je to, čo sa stane, keď národ myslí sebecky. Ak je vývoj smerom k Bruselu naozaj lepší, treba zaručiť, aby bol taký pre všetkých, nielen pre tých, ktorí vedia rýchlejšie bežať preč z rodného mesta.
