Autorka je redaktorkou Lidových novin
Moskva február 2002
Beriem schody po dvoch, na odpočívadle na prvom poschodí ako vždy mokro od neustáleho utierania upratovačky dánskych kolegov. Sú tu noví a prekáža im smrad v domoch, čo majú vstavané musoroprovody – kto nevie, vysvetlím: uprostred domu je obrovská rúra, prístupná z chodby cez kovové dvierka.
Sypú sa tam odpadky, ktoré padajú do hlbín, do pripravených kontajnerov. Chyba vynálezu spočíva v tom, že sa časť odpadu zachytáva na stene rúry a slúži ako skvelá zásobáreň dobrôt pre myši, potkany, mravce a hlavne šváby. Ale to je iný príbeh.
Ponáhľam sa. Srdce mi bije vzrušením už niekoľko dní a teraz som konečne doma, kde si dám kávu, cigaretu a zrekapitulujem si, čo sa mi stalo a ako s tým budem žiť ďalej.
Už ťahám kľúče z vrecka, našťastie ich mám, pre istotu sú záložné v stole u môjho drahého suseda, spravodajcu nemeckého Focusu Gisberta Mrozka. Už sa naňho teším. Mám pre neho mnoho zlých správ.
Pred dverami môjho bytu v ulici Gruzinskij pereulok číslo popisné 3, vchod piaty, ktori stojí. Zarazím sa. Je to muž, má čiapku, niet divu, moskovský február je ako vždy chladný, čiernu prešívanú bundu a kožené rukavice. Držím kľúče a cítim, že mám mlčať.
