Pri informácii, že ministerstvo dopravy chystá liberalizáciu osobnej železničnej dopravy, teda v podstate zrušenie faktického monopolu železničnej spoločnosti, musí sa kverulant začudovať. V celom šírom svete je veľkou výnimkou, keď politici na akomkoľvek ministerstve púšťajú z rúk peniaze niekomu cudziemu. Je to jednoducho v rozpore s povahou ich bytia.

Niežeby sme chceli Arpádovi Érsekovi niečo vyčítať, kdeže. Liberalizácia síce bude iste postupovať pomaly a s problémami, ale pri takom hlbokom zásahu do mnohoročného modelu je to pochopiteľné.
Dá sa preto aj pochopiť, že rezort najprv vytypuje len skromný počet tratí a skutočný trh s dotovanými traťami vznikne až niekedy vo vzdialenej budúcnosti.
V poriadku, tento typ zmlúv sa totiž z logických dôvodov spravidla podpisuje na niekoľko rokov vopred a bude dobre, ak predtým ministerskí úradníci objavia úskalia. V úvode zmieňovaný kverulant by preto položil dve komplementárne spojené otázky: