Pavel Matejovič je literárny kritik a pedagóg
Ivan Kadlečík: Z rečí v nížinách - Tváre a oslovenia - Epištoly, KK Bagala 2017
Meno spisovateľa Ivana Kadlečíka je známe skôr odbornej verejnosti – literárnym historikom, vedcom, kritikom. Jeho tvorba je spojená s tzv. nefikčnou literatúrou: esej, fejtón, úvaha, glosa, kritika.
Esej ako žáner nie je na Slovensku veľmi udomácnená, spisovatelia dávajú skôr prednosť politickej publicistike. Skutočných majstrov literárnej eseje je u nás ako šafranu: za všetkých spomeňme Alexandra Matušku alebo Vladimíra Mináča. K tejto dvojici však pokojne môžeme zaradiť aj Ivana Kadlečíka, ktorý na nich tvorivo nadviazal a rozvinul ich odkaz.
Aktuálne vydaný knižný súbor troch diel predstavuje Ivana Kadlečíka predovšetkým ako literárneho kritika a glosátora. Ide najmä o prvý titul Z rečí v nížinách, ktorý je spätý so 60. rokmi, literárne, umelecky a filozoficky najvýznamnejším decéniom minulého storočia. Kadlečík patril medzi najvýraznejšie a názorovo najvyhranenejšie literárnokritické osobnosti spomenutého obdobia, nielen kriticky reflektoval dobovú prozaickú tvorbu, ale zároveň čerpal podnety a inšpirácie, ktoré so sebou doba prinášala.
Táto dobová sugescia je v jeho kritických prácach silne zastúpená, systematicky sa zaoberal literárnou kritikou, pričom svoju pozornosť venoval takmer všetkým významnejším knižným titulom, ktoré v tom čase vychádzali (J. Johanides, V. Šikula, L. Lahola, D. Kužel, P. Jaroš, P. Hrúz, D. Tatarka, M. Rúfus, V. Mináč). Kadlečík však zároveň nadväzoval aj na romantickú tradíciu, nebol teda v pravom zmysle slova „novátorom“.
Po augustových udalostiach roku 1968 a následnej normalizácii sa však Kadlečík ocitol medzi zakázanými autormi, z Biografického ústavu Matice slovenskej ho prepustili „pre stratu spoločenskej dôvery“. Zákaz postihol tiež vydanie diela Z rečí v nížinách, ktoré malo pôvodne vyjsť v roku 1971, no vyšlo až po novembri '89.
Kritik ako moralista
Podľa Kadlečíka je literárna kritika opakom „chladného vykladačstva“ a „remeselného pitvania“, je jedným zo spôsobov bytia, kritik stráži ľudskosť a mravnosť. Nadväzuje tak na šaldovskú tradíciu, kde je dôležitý i ľudský charakter kritika, jeho vrúcny, osobný a vnútorne prežitý vzťah k umeniu.
