Nedá sa inak reagovať na rozhodnutie Športového arbitrážneho súdu (CAS) zrušiť doživotný zákaz 28 ruským športovcom za doping počas Zimných olympijských hier v Soči 2014 – ako hlbokým, cynickým smiechom.
Azda nikto nepochybuje o tom, že Rusko celé desaťročie organizovalo plošne a štátom odsúhlasené podvádzanie v medzinárodnom športe, hlavne po tom, ako bývalý riaditeľ ruského antidopingového centra Grigorij Rodčenkov o tom verejne svedčil. A tiež po tom, ako sa nakrútil dokumentárny film Icarus, ktorý pred pár dňami nominovali na prestížnu cenu BAFTA.
Arbitrážny súd zrušil doživotný zákaz pre Rusov, MOV rozhodnutie kritizuje Čítajte To, že sa Rodčenkov odmietol zúčastniť na rokovaní Rozhodcovského súdu pre šport vo Švajčiarsku 31. januára – skrýva sa v USA, a zrejme má na to dôvod, ak nechcel skončiť ako Alexander Litvinenko, ktorému predpísali smrtiacu diétu s radioaktívnym polóniom – bol zrejme dostatočný dôvod, aby CAS teraz vyhlásil jeho svedectvo za nedostatočný dôkaz o vine, a oslobodil športovcov od dištancu.
Čo sa dá o tom myslieť? Po prvé, silne to pripomína situáciu okolo inej ctihodnej športovej organizácie, a to Medzinárodnej futbalovej federácie FIFA, ktorej vtedajší prezident Sepp Blatter v roku 2015 dostal šesťročný dištanc za sériu korupčných škandálov.
