itostí pre domácich. Veľký počet bunkrov, ktoré ostali prázdne po raketách, sa ešte raz stali užitočnými a sprístupnenými verejnosti. Bola som na jednej takej bývalej raketovej základni, kde výtvarní umelci mali možnosť prázdne bunkre po raketách použiť ako médium pre svoju výpoveď bližšie alebo aj vzdialenejšie s danou témou súvisiacou. Po tejto umeleckej reflexii na vojenskú minulosť sa bunkre raz a navždy zatvorili a postupne likvidujú. Na ich miestach vyrastajú odpočinkové parky pre deti i rodičov. Podobne veľké množstvo kasární po amerických vojakoch neostalo dlho prázdnych. Boli znova prebudované na priestory slúžiace spoločnosti. Ja, ktorá som vyrastala v celkom inej atmosfére ako domáci spoluobčania, sa pravdu povediac tomu veľmi neteším. Situácia na východ od Nemecka ešte zďaleka nie je stabilná a demokratická. V Rusku visí všetko na vlásku. Práve jeho stanovisko k rozširovaniu NATO na Východ naháňa strach z Ruska ako kedysi zo ZSSR a je dôkazom, že mnohé mozgy tam ostali voči vonkajším zmenám jednoducho zamrežované. A čím viac spojeneckých vojsk na území NSR bude zrušených, tým viac si tieto zamrežované mozgy budú dovoľovať hroziť, vydierať a porúčať iným. Preto mám strach z minimalizovania spojeneckých vojsk v krajine, kde žijem. Preto mám strach zo skutočnosti, že v krajine, z ktorej pochádzam a kde sa možno raz vrátim, vládni predstavitelia alebo mlčia, alebo zavádzajú do slepej ulice občanov.