Dvanásť žien v športových kombinézach s vlajkou KĽDR vystúpi z autobusu a pomaly sa prediera cez televízne štáby a fotoreportérov. Pre mnohých symbolizujú dvanásť apoštolov mieru, ktorí azda odvrátia hrozbu ničivej vojny.
Americká trénerka juhokórejských hokejistiek napriek tomu šomre. S príchodom dvanástich hráčok zo severu nerátala, zaberú miesto jej zverenkám. V záujme vyššieho princípu však, samozrejme, ustúpi.
Sformovanie spoločného tímu hokejistiek z oboch častí rozdeleného polostrova je prvým príbehom zimných olympijských hier, ktoré sa začnú tento týždeň v juhokórejskom Pjongčangu. Aké budú hry v susedstve šialeného Kima, bez hokejistov z NHL a s Rusmi, ktorým vzali identitu?
Toto sú postrehy z predchádzajúcich deviatich zimných olympiád (pamätníci Nepelu, Rašku či Golonku nech mi odpustia), na ktoré si spomínam alebo som ich zažil. Nech sú pozvánkou k sledovaniu ďalšieho zaujímavého športového divadla.
Sarajevo 1984
Jediná zimná olympiáda, ktorá mohla byť vo Vysokých Tatrách. Dve kandidatúry v ére samostatného Slovenska už boli plytvaním štátnych peňazí.
Pripravenú tatranskú prihlášku v roku 1977 stoplo predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe. Proti bol predseda federálnej vlády Ľubomír Štrougal (lebo Česi by to vraj nestrávili), ku ktorému sa údajne pridal aj prezident Gustáv Husák (pre olympiádu nebudeme predsa rozbíjať naše dva bratské národy).
Nespomínam si na úchvatné Bolero britských tanečníkov na ľade Torvillovej a Deana ani na osemnásťročnú Katarinu Wittovú, ale dodnes mám pred očami voľnú jazdu Jozefa Sabovčíka (bronz) či trinásť gólov, ktoré naši hokejisti nasúkali Rakúšanom. Sovietom však ani jeden, preto skončili druhí.
