S trebišovskými osadníkmi je to ako s tým šustrom, ktorého deti chodia bosé. Mnohí z nich nezamestnaní chodia po meste s vozíkom a zametajú. Sami však žijú takmer na smetisku.
Keď minulý rok mesto vyčistilo osadu, bolo z toho mnoho nevôle. Vraj toľké tisíce! A dnes je všetko po starom, obyvatelia troch-štyroch trebišovských ulíc, ktoré tvoria najväčšiu slovenskú osadu, sa brodia v blate a odpadkoch.
Leto je horšie, keď smeti na slnku začnú zapáchať, až sa dýchať nedá, hovorí jeden zo zdravotníckych asistentov, ktorý na mieste pôsobí.
V miestnej základnej škole už hlásili žltačku, mumps, svrab a teraz sa pridal syfilis. Zvykli si, že to príde znovu a znovu, choroby z líbyjských väzníc či brazílskych slumov sa vrátia, pretože sa tu aj porovnateľne žije.
Domáci sa, samozrejme, snažia, aby sa problémy nepreliali cez okraj. Hlavne cez tie tri-štyri ulice. Každý robí, čo je v jeho silách – polícia, terénna sociálka, mesto aj hygiena. Je veľmi riskantné trúsiť pred nimi rozumy, to si uvedomujeme.
Čo môže ponúknuť zúčastnený cudzinec, je prosba, aby sa Trebišov so situáciou nezmieril.
