Označiť dynastiu Kimovcov na čele Severnej Kórey za fanatických komunistických šialencov je veľmi populárne. Zvlášť ak prihliadneme sa kusé správy o záľubách a kratochvíľach toho najmladšieho a zdanlivo fundamentalisticky motivovaný vývoj jadrových zbraní a nosičov, čím si znepriateľuje aj posledných spojencov.
Táto logika potom ústi do interpretácie, že jadrovo vyzbrojená Kórea s iracionálnym lídrom predstavuje zásadnú bezpečnostnú hrozbu, lebo Kim si kedykoľvek môže zmyslieť, že z mapy vymaže Soul, Tokio alebo Los Angeles. Čo iste nie je lákavá predstava.
Ibaže je to hrubá chyba. Krajina so šialencami na čele neprežije sedemdesiat rokov, z toho takmer tridsať v hospodárskej a politickej izolácii. Naopak, vyžaduje umnú a bezohľadnú hru s mizerne rozdanými kartami.
Toto v žiadnom prípade nemá byť obhajoba severokórejského režimu, ale aby nevznikli pochybnosti, povedzme to jasne: KĽDR je mimoriadne odporná diktatúra s hrdlorezmi na čele, ktorá neprihliada na záujmy, slobodu a bezpečnosť svojich občanov, a ako taká nemá právo na existenciu.
Lenže bez ohľadu na to, že na existenciu nemá právo, každá entita sa usiluje o svoje pokračovanie. A nech je to akokoľvek cynické, v Severnej Kórei dávnejšie prišli na to, že najlepšou garanciou prežitia štátu (a teda jej politických elít), je úspešný vývoj účinnej jadrovej zbrane vrátane nosičov schopných zasiahnuť potenciálneho útočníka, konkrétne USA.
Zničením zaručená bezpečnosť
Medzi historikmi studenej vojny až na výnimky panuje široká zhoda, že nukleárny arzenál znepriatelených strán napriek viacerým eskaláciám napätia významne prispel k bezprecedentnému obdobiu mieru vo svete. Konflikty mocenských hegemónov sa obmedzili na takzvané proxy bojiská – Afganistan, Vietnam a zhodou okolností aj Kórejský polostrov.
