Priaznivcov Andreja Kisku čoraz väčšmi znervózňuje a zarmucuje odsúvanie vyjadrenia o (ne)kandidatúre. Je nejasné, že prečo.
Logika deja totiž navráva, že pravdepodobnosť kladného stanoviska – teda, idem do toho ešte raz – narastá s naťahovaním času na premýšľanie a ohlásenie kroku.

Keby bol totiž Kiska už pevne rozhodnutý, že do vojny nejde, nevidieť veľmi dôvod, pre ktorý by odkladal konečné slovo. Nie je ním ani september, na kedy sľúbil vyjadrenie.
Až taký negatívny totiž byť nemôže, aby bezdôvodne blokoval (viac-menej) opozičných kandidátov, pre ktorých je jeho áno/nie zásadné pre vlastné rozhodnutie.
Kiska, ktorý v taký čas pred voľbami (rok a dačo) už budoval svoju osobnosť (poznateľnosť), vie lepšie ako ktokoľvek iný, že aj pre uchádzača verejne mierne známeho – nieto ešte celkom neznámeho – je február ´18 už takmer neskoro.