Autorka je redaktorkou Lidových novin
Bolo skoro 11 hodín predpoludním, 1. marca 1953. Služobníctvo a členovia ochranky začali byť trochu nervózni. Vyspávať tak dlho? Niečo sa deje.
Vodca po prebudení vždy požadoval čaj. Mohol si telefónom, ktorý bol v každej miestnosti jeho „dače", kedykoľvek kohokoľvek privolať. A tiež to robil. Tentoraz však bolo v dome podivné ticho.
***
Nasledujúci popis je výsledkom pátrania serióznych ruských historikov, kompilácií rôznych dôkazov a výpovedí. Nemá nič spoločné s filmom Smrť Stalina (The Death of Stalin) britského režiséra Armanda Giovanniho Iannucciho.
Ten nakrútil humorne satirickú snímku, fikciu, ktorá je založená na reálnom základe, ale v žiadnom prípade neašpiruje na označenie „dokumentárny film". Proste to mala byť prča. Žart. A tiež bol.
Rusi to však nepochopili. Naštvalo ich tiež, že jediným, kto sa odhodlal žartovať o ich boľševickom diktátorovi a masovom vrahovi, je predstaviteľ západnej kultúry. Nie domáci umelec.
Ministerstvo kultúry dokonca premietanie v poslednej chvíli zakázalo s tým, že ľud si to žiada, ľud je pobúrený, ľud nechce, aby sa niekto jeho modlám posmieval.
