P red viac ako rokom som napísal, že Richard Sulík môže skončiť ako libertariánski fašisti, ktorí sa na začiatku svojej kariéry vydávali za liberálov.
Od krízy azda už všetci veriaci libertariánstva pochopili, že nič také ako spravodlivý osud nielen v životoch, ale ani v ekonomike neplatí, a že regulácia je prirodzenou súčasťou dejinného vývoja ľudstva od voľnotrhového neolitu k civilizácii.
Pomenovanie trápnučký fašista sa napriek vôli autora ujalo, denník N opakovane zdôrazňoval, že slovo fašizmus nemôžeme používať naľahko, že znižujeme jeho význam, akoby vtedy nepochopili alebo si nespomenuli na refrén The Sex Pistols, God save the Queen and her fascist regime.
Poslanie? Strážiť hodnoty
Myslím, že reakcia, s akou sa do autora pustili všetci frustrovaní z Ficovej vlády, skôr odzrkadľovala cynické presvedčenie, že akýkoľvek Sulík je lepší než akýkoľvek Fico. Majú na to právo, no poslaním veľkých médií nie je vyberať si takzvané menšie zlo, ale strážiť v spoločnosti tie hodnoty, ktoré z nás robia civilizáciu bez ohľadu na to, či sa provokácií dopúšťa Sulík, alebo Fico.
Ich výroky o moslimoch, scestné blogy o Mohamedovi, o uzatvorených moslimských komunitách, plotoch a kultúrnej nadradenosti Európy nad zvyškom sveta jednoducho nepatria do úst politikov s ambíciami viesť modernú a čoraz úspešnejšiu krajinu, akou je aj Slovensko.
Číslo na deportáciu
Keďže neexistuje dôvod uprednostňovať vlastné politické predstavy o ľuďoch, ktorí vedú alebo by mali viesť Slovensko, je dôležité pomenovať niekedy aj takto zvoleným slovníkom, to, čo u nich zlyháva a čo ich vo výrokoch približuje k otvorene neonacistickej scéne.
Autor nenazval trápnučkým fašistom ani Veroniku Remišovú, ani Igora Matoviča, ani Martina Poliačika, ale Richarda Sulíka za jeho výroky o vybraných náboženských skupinách, ktoré o niekoľko mesiacov rozšíril aj o sterilizačné koliesko pre Rómov.
