Tento článok som začal písať veľakrát. Zadanie znelo napísať o 25 rokoch, ktoré som strávil v tejto krajine, a čo ma naučili o Slovákoch. No zakaždým, keď som si zvolil politicky korektný uhol, neprešiel skúškou pravdivosti.
Takže dovoľte, aby som vám prezradil pravdu o tomto mieste. O tom, ako som mnohokrát cítil skutočne ľudské prepojenie, a o tom, ako mi to pomohlo prekonať jeho pravý opak: zúfalstvo.
Moja prvá skúsenosť je z 90. rokov minulého storočia. Prišiel som sem po tom, ako sestra spáchala samovraždu a moja rodina v Kanade sa rozpadla. Bolo za tým prevažne vlastné zúfalstvo a jeho nerozlučné dvojča odovzdanosť – hlásil som sa o učiteľské miesto v Kanade, a oni ma pridelili na Slovensko. A ja som nakoniec išiel, lebo som nemal žiadnu lepšiu predstavu, čo si počať so životom.

Privítanie pred 25 rokmi
Keď som tu už strávil nejaký čas, študent menom Paľo Bača ma pozval domov, aby som sa zoznámil s jeho rodičmi. Ja som však stále ešte bol v stave citového zmätku, a po prvej hodine som sa musel ospravedlniť, vyšiel som von a plakal uňho na balkóne. On vyšiel a silno ma objal. Keď sme sa vrátili dnu, jeho mama mala pre mňa studenú misu a pivo a kým som sa pobral spať, tiež ma ešte objala.
Oveľa neskôr som počul, že Paľo sa zabil.
Takže nech sa aj on stane súčasťou tejto spomienky – bol to veľkodušný, odpúšťajúci, temperamentný mladý muž.
Ak toto má byť história siahajúca 25 rokov dozadu, tak musí byť pravdivá. A pri jej rozprávaní musíme oddeliť zrno od pliev. Lebo nie každý zážitok stojí za zaznamenanie. Každá krajina má svojich borcov, idiotov, zločincov, byrokratov, oligarchov, podvodníkov zradcov. Každá jedna.
Napísať o nich nepredstavuje pravdu o tom, čo je podstatou slovenskej nátury. A tou je empatia.

Odpočúvaný telefón. Zákonne
Empatia znamená schopnosť podeliť sa o pocity druhých a chápať ich. Nie ľutovať ich, to je súcit. Toto rozlíšenie je dôležité, lebo ja som zažil empatiu od mnohých Slovákov, ktorí ma neľutovali. Napríklad – policajtov.