dom a aj počas neho koordinovala SDĽ svoje postoje s ostatnými opozičnými stranami predovšetkým v Ústrednej komisii pre referendum. Prvé reakcie SDĽ na zmarené referendum naznačujú, že ochota SDĽ k opozičnej spolupráci by teraz mala ešte zosilnieť. SDĽ spolu s ostatnými opozičnými stranami pripraví návrh ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta a keď tento návrh neprejde v parlamente, zapojí sa do petičnej akcie na jeho presadenie prostredníctvom referenda. V budúcnosti sa dá očakávať väčší podiel SDĽ na spoločných opozičných aktivitách a niektorí predstavitelia SDĽ dokonca nevylučujú ani možnosť, že by sa táto strana ešte pred voľbami zapojila do širokého bloku opozície (hoci predseda SDĽ J. Migaš považuje takéto úvahy za nereálne).
O čo bližšie má SDĽ po referende k opozícii, o to ďalej má (celkom logicky) k vládnej koalícii. Rovnako ako celá opozícia viní aj SDĽ zo zmarenia referenda predovšetkým vládnu koalíciu (Migašovu zmienku o spoluzodpovednosti modrej koalície a prezidenta možno považovať len za akési formálne gesto). Rovnako ako opozícia aj SDĽ žiada odchod ministra vnútra G. Krajčiho. A rovnako ako ostatné opozičné strany aj SDĽ nateraz odmieta Mečiarom navrhované okrúhle stoly s koaličnými stranami (hoci dialóg s vládnou koalíciou do budúcnosti celkom nevylučuje). Zásadnou zmenou postoja SDĽ však je jej vyhlásenie, že vylučuje predvolebnú i povolebnú spoluprácu s Vladimírom Mečiarom a Ivanom Gašparovičom. Keď sociálni demokrati chceli, aby sa SDĽ zaviazala, že po voľbách nevytvorí koalíciu s HZDS, SDĽ ich odmietla. To, čo nedokázali od SDĽ vymámiť sociálni demokrati, hravo od nich získal premiér V. Mečiar a jeho minister vnútra.