Autorka je sociologička
Vždy sa niečo rozmôže. Napríklad chrípka typu B namiesto očakávaného typu A. Alebo myši. Vraj každý siedmy rok. Rozmohla sa aj akási biokreativita. Máme byť kreatívni, čo je omyl zo staroveku robotov.
Roboti mali drieť a ľudia mali byť tvoriví, lebo roboti na tvorbu nemohli mať bunky. Bunky nepotrebujú a umelá inteligencia už skladá hudbu a píše básne. Ba jedna sa rozhodla aj rodiť, ale my zotrvávame konzervatívne v starom omyle. Veď starý omyl má viac priateľov, ako nová pravda. Pozrime sa trebárs na búrku v nočníčku KDH. Ja síce nekresťansky nenakuknem, len až potom, ak by mi siahali na moje kruhy, nakreslené do piesku.
Takže tá kreativita sa mala týkať ľudstva. Teda každej osoby. Tvoríme z roliek záchodového papiera, z plastových fľašiek, zo srdca, z nejasnej túžby, zo chtivosti. Ba priam z povinnosti byť tvorivými. Vyspevujeme, muzicírujeme, vypisujeme. Dokonca kreujeme (tento stupídny výraz mi už word zrejme zámerne nepodčiarkol červenou).
Kto nič nevytvára, akoby nebol. Tvorivosť navyše vytvára okolo seba veselé rušno, lebo mnohá si nájde aj fanúšika, aj kritika. Rušno je preto, že ani tvorca, ani kritik nepoznajú, veď odkiaľ a načo, základné grify. Netreba. Všetci uverili, že cieľom je cesta a nie cieľ. Nepoznajú základný grif, čítanie tejto časti Biblie s porozumením.
