Autor je historik a publicista
Čerstvo ukončený súdny spor českého premiéra v demisii Andreja Babiša proti slovenskému Ústavu pamäti národa (ÚPN) o neoprávnenosť jeho evidencie ako agenta ŠtB už dnes nezmazateľne ilustruje bizarnosť, ale i funkčnosť súdneho systému Slovenska ako tretej moci v našom štáte.
No i rovnako dôležito podporuje životaschopnosť demokracie a právneho štátu na Slovensku. Tento verdikt raz, a precedentne hádam nadlho, ukázal, že znenie zákona 553/2002 o pamäti národa treba v časti o povinnosti ÚPN sprístupňovať dokumenty bývalej ŠtB v takom stave, ako ich ÚPN prevzal, rešpektovať a ním sa riadiť.
Babiš definitívne prehral súd, ÚPN ho eviduje vo zväzkoch ŠTB oprávnene Čítajte Politickí realisti očakávali takéto nehlučné, no právne fundované vzkypenie a vyšumenie tohto sporu po druhýkrát na Krajskom súde Bratislava po tom, čo ÚPN uspel na Ústavnom súde. Pravda s väčším-menším vytriezvením počas platnosti verdiktu Najvyššieho súdu, ktorý si spolu s ministerstvom vnútra dovolil priveľa, keď expresne zbavili mlčanlivosti inkriminovaných svedkov tohto súdneho procesu, bývalých príslušníkov ŠtB.
Nulová tolerancia
Palcom pod nejánošíkovské rebro Andreja Babiša je jeho vlastné vyhlásenie z júla 2002, keď bol v Národnej rade prijatý zákon o pamäti národa.
Babiš, v novinách Národná obroda predstavený ako „známy československý podnikateľ, uvedený v tzv. Cibulkových zoznamoch ako spolupracovník ŠtB“, vtedy povedal, že „považuje zákon (o sprístupnení dokumentov bezpečnostných zložiek štátu) za dobrý, lebo sa nemá čoho báť“.
A nemá sa čoho báť ani dnes. Veď evidencia v dokumentoch ŠtB alebo vedomá spolupráca s ňou nie je smrteľný hriech. Iba ak by niekoho pripravila o život, zdravie či dôstojný život.
