Bolo to dávno, príliš dávno na to, aby si to dnes ešte niekto poriadne pamätal. Ján Čarnogurský bol vtedy váženým bývalým disidentom a KDH sa začínalo podobať na klasickú západoeurópsku stranu na spôsob bavorských kresťanských demokratov.
Pôsobili tak, akoby mali všetko pripravené, vedeli, ako sa robí profi politika v čase, keď to v sídle VPN v Mozartovom dome vyzeralo ako na Woodstocku sociológov a intelektuálov, naučili sa rozprávať, obliekali sa primerane svojej ideológii, vždy v oblekoch, niektorí v staromódnych oblekových vestách z čias Kalinčiakovej Reštavrácie, iní nosili hodinky na retiazke, čo bolo asi kresťanskejšie a konzervatívnejšie a KDH prinieslo do spoločnosti dovtedy nevídaný prvok cieľavedomej formácie so širokou základňou a podporou rímskej cirkvi.
Nenávidený pre družstvá, milovaný pre Putina
Aureola protikomunistického zápasu im dlho držala reputáciu, v radoch strany bolo mnoho bývalých politicky prenasledovaných, šikanovaných, s väzbami na tragické 50. roky a osudy kláštorov. A darilo sa im chvíľu presadzovať neľudácku kresťanskú víziu spoločnosti, kým Ján Čarnogurský nevyhlásil kultúrnu vojnu liberalizmu a poviedka Martina Kasardu z Kultúrneho života sa stala proti svojej vôli symbolom nového frontu, kde stáli na jednej strane organizovaní katolícki kresťania a na strane druhej takmer všetci ostatní.
Boj proti Mečiarovi ich ešte raz spojil, no Ján Čarnogurský to donedávna schytával za to, že mal údajne zničiť slovenské družstvá, aj keď celý vidiek vedel, že družstvá si zničili družstevníci, že z nich kradli úrodu a stroje, že ich hospodárske budovy vyzerali ako po bombardovaní, že boli špinavé a zvieratá v nich žili ako veci, ktoré môžete kedykoľvek zabiť.
Vieme, čo sa stalo z Jána Čarnogurského, že nakoniec predsa len nadviazal na ľudácku mystiku, aj keď ako právnik ešte nestratil vedomie o spravodlivosti a stále zastupuje aj najslabších, obete exekúcií a gangstrov, no rovnako verejne zastupuje Putinove záujmy, vysvetľuje, že Krym je Rusko, že NATO je zločinecká organizácia a všetci, ktorí ho nenávideli pre družstvá, ho dnes milujú pre Putina.
Objavil sa Hlina
No tradícia kultúrnej vojny v KDH ostala, strana sa uzatvorila do seba a za pôsobenia Jána Figeľa a jeho škandálov s bývaním a asistentkou sa dostala na okraj existencie. Príliš konsenzuálna, ochotná ísť do vlád s liberálmi, neschopná odporovať Dzurindovi a Radičovej, z KDH sa stala nájomná strana do pravicovej koalície, Slovensku nechala testament kultúrnej vojny v podobe Zmlúv s Vatikánom, výhradu vo svedomí a zákaz nedeľného predaja.
