Autor sa venuje dejinám politického myslenia na Slovensku.
Blížiaci sa sté výročie vzniku Československa nám okrem iného pripomína, že dejiny a vývoj udalostí nikdy nie sú také lineárne, ako sa nám môže zdať. Keď sa totiž na sklonku prvej svetovej vojny rozhodovalo o osude Slovákov, súperili prívrženci československého štátneho zjednotenia s tými, ktorí boli za zachovanie Slovenska v Uhorsku. Značná časť vysokého kléru, úradníctvo a i majetnejšie vrstvy preferovali zotrvanie v “tisícročnej uhorskej vlasti”.
Nástrojom súperenia týchto dvoch koncepcií sa okrem iného stalo definovanie toho, kým sme a aké hodnoty považujeme za vlastné.
Odporcovia vzniku Československa argumentovali tým, že autentický naturel Slovákov nie je kompatibilný s naturelom českým, a to z dôvodu, že zatiaľ čo slovenská spoločnosť bola v prevažnej miere silne religiózna, pre tú českú bol príznačný odklon od katolicizmu a zdôrazňovanie husitskej tradície.
Vavro Šrobár, ako vtedajší minister pre správu Slovenska, vo svojich pamätiach uvádza, ako sa v našej spoločnosti šírila protičeská propaganda, založená na údajnom ohrození kresťanských koreňov Slovákov pokrokárskymi a liberálnymi Čechmi.
Tieto spory vyvrcholili vypovedaním prouhorsky orientovaných biskupov z územia Československa, vďaka čomu zostali niektoré cirkevné provincie na Slovensku až do roku 1921 neobsadené. V tomto roku boli vysvätení prví slovenskí biskupi: Karol Kmeťko, Ján Vojtaššák a Marián Blaha.
Česi nám zoberú Vianoce
Treba v tejto súvislosti uviesť, že témy ohrozenia kresťanských koreňov Slovákov sa v neskoršom období chytili i autonomistické sily, sústredené v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Samotný Hlinka v prvých rokoch republiky neváhal za účelom politickej mobilizácie prostredníctvom svojej tlače či na verejných zhromaždeniach hovoriť o “českých nevercoch a pokrokároch”, ktorých údajným cieľom je konfiškácia cirkevného majetku či premena kostolov na jarmočné tržnice.
